Renzi verdikt prijal a z postu sa porúča. Dešifrovať celý odkaz hlasujúcich, po ktorom sa v Taliansku vynoril dlhý rad otáznikov, však nebude jednoduché.
Euroskeptici z pravého i ľavého konca politického spektra výsledok vydávajú za svoje víťazstvo a volajú po predčasných voľbách. „Hurá, demokracia zvíťazila! Renzi odchádza a Taliani pôjdu čoskoro znova voliť. Sme pripravení podieľať sa na čo najrýchlejšom vyhlásení nových volieb,“ reagoval líder radikálneho populistického Hnutia piatich hviezdičiek Beppe Grillo.
Nadšenie neskrýva ani vodca nacionalistickej Ligy severu Matteo Salvini. „Nech žije Trump, nech žije Putin, nech žije Le Penová, nech žije Liga!“ vychrlil na sociálnej sieti svoj zoznam spojencov.
Grillovo hnutie s tridsaťpercentnou podporou vedie aktuálny rebríček preferencií plece pri pleci s Renziho ľavicovocentristickou Demokratickou stranou, Liga severu s 13 percentami zase už predstihla štvrtú Forzu Italia expremiéra Silvia Berlusconiho.
Oba najsilnejšie protestné subjekty sľubujú, že keď sa dostanú k moci, Taliansko sa vráti od eura k líre. Podľa všetkého to však také prosté nebude. Viacerí analytici varujú pred preceňovaním sily pravicových a ľavicových radikálov, ktorí by sami osebe premiérovi a jeho reforme taký zdrvujúci úder neboli schopní uštedriť.
James Newall, britský znalec talianskej politickej scény, varuje aj pred interpretáciou výsledku referenda ako „populistickej revolty proti establišmentu“. „Deliaca čiara medzi táborom ÁNO a NIE prechádzala naprieč obvyklých politických a sociálnych rozkolov,“ povedal pre portál thelocal.com.
„Tábor NIE mobilizoval ľudí na ľavici i pravici, vrátane predstaviteľov liberálnych elít,“ tvrdí Newall, podľa ktorého Renzi, ktorý prišiel do Ríma z florentskej radnice iba predminulý rok, nebol postavou starých politických elít, ale skôr ich odporcom. „V skutočnosti navrhoval reformy, ktoré mali obmedziť byrokraciu a platy členov parlamentu, a tak je ťažké určiť, kto v tomto referende zastupoval establišment,“ dodal.
Cieľom Renziho reformy malo byť zjednodušenie prijímania rozhodnutí oklieštením kompetencií hornej komory parlamentu a centralizáciou niektorých právomocí regiónov. Na tom, že ťažkopádny mocenský mechanizmus krajiny treba zjednodušiť, sa pôvodne zhodovali aj opozičné strany.
Keď však Renzi spojil osud reformy so svojím zotrvaním na čele vlády, referendum pre jeho oponentov už bolo iba o zosadení jeho kabinetu. Vyostrená kampaň potom z referendových urien spravila hromozvod nespokojnosti radových Talianov, ktorí už málo vnímali argumenty premiéra, že reforma ústavy je potrebná práve preto, aby sa mohla naštartovať ekonomika, znížila sa nezamestnanosť a zlepšilo sociálne postavenie obyvateľstva.
Renzi v pondelok splnil sľub a ponúkol prezidentovi Sergiovi Mattarellovi svoju demisiu. Jeho odstúpenie však nemusí nevyhnutne znamenať, že zmizne z politickej scény, ako sa to stalo v Británii, kde David Cameron po porážke v hlasovaní o brexite odišiel z vlády.
Prezident Mattarella teraz začne konzultácie s lídrami politických strán, aby sa pokúsil nájsť nového premiéra. Ako šéf najväčšej parlamentnej strany bude mať Renzi veľké slovo pri výberu nástupcu.
Za najpravdepodobnejší scenár ďalšieho vývoja agentúra AFP označila vymenovanie šéfa „technickej vlády“, opierajúcej sa o súčasnú parlamentnú väčšinu, ktorá môže byť prípadne rozšírená o Forzu Italia. Berlusconi totiž na rozdiel od Hnutia piatich hviezdičiek či Ligy severu pri momentálnom vývoji preferencií nemá záujem o predčasné voľby.
Za favorita na uvoľnené premiérske miesto talianske médiá označovali ministra financií Piera Carla Padoana či predsedu Senátu Pietra Grassa. Úlohou budúcej vlády by bolo prijať rozpočet na budúci rok a pozmeniť volebný zákon pred nasledujúcimi voľbami.
Práve pre nesúlad medzi tento rok prijatou zmenou volebných pravidiel do dolnej komory parlamentu na väčšinové a pomerným systémom v Senáte (čo mala vyriešiť, ale nevyriešila ústavná reforma) je možné, že voľby sa uskutočnia až v riadne plánovanom termíne v roku 2018.
Matteo Renzi
- Stredoľavicový premiér Renzi presadzoval reformu ústavy, ktorá mala zjednodušiť systém vládnutia v krajine, ako nutnú pre zjednodušenie fungovania politického systému krajiny. Sám sa rozhodol s výsledkom spojiť svoju budúcnosť, čo de facto premenilo hlasovanie v plebiscit o samom Renzim.
- Na čele vlády strávil 1 017 dní, dlhšie to pred ním v histórii Talianskej republiky dokázali len traja premiéri.
- Pri nástupe do úradu premiéra vo februári 2014 po vnútrostraníckom palácovom prevrate bol Renzi vo veku 39 rokov historicky najmladším talianskym premiérom.
- Zo začiatku mal výraznú podporu verejnosti. Rodák z Toskánska si vytvoril imidž reformistu, ktorý sa chce rozísť s minulosťou. Renzi, ktorý nikdy nezasadal v parlamente, nedostatok politických skúseností nahrádzal charizmou a energiou.
- Jeho Demokratická strana (PD) v Taliansku v máji 2014 jasne triumfovala vo voľbách do Európskeho parlamentu.
- Tento rok v júni Renziho strana utrpela porážku v druhom kole miestnych volieb, prehrala okrem iného v Ríme a Turíne.
- Radikálne sa Renzi prejavoval v otázke migračnej krízy, ktorá tvrdo zasiahla Taliansko po zatvorení balkánskej cesty. Európskej únii pohrozil, že Taliansko prestane platiť do spoločného rozpočtu, ak jej štáty EÚ nepomôžu s utečencami. Krajiny východnej časti EÚ, ktoré odmietajú preberať utečencov na základe schválených kvót, by podľa neho mali prísť o európske dotácie.
- Renzi bol v rokoch 2004–2009 guvernérom provincie Florencia a potom do nástupu do premiérskeho úradu starostom Florencie.
- Fanúšik futbalovej Fiorentiny a milovník jazdy na bicykli je dobrým rečníkom a niekedy býval prirovnávaný k britskému expremiérovi Tonymu Blairovi či americkému prezidentovi Barackovi Obamovi.
- Narodil sa 11. januára 1975 vo Florencii, vyštudoval florentskú univerzitu. Skôr ako vstúpil do politiky, pracoval pre rodinnú marketingovú firmu.
- V mladosti býval futbalovým rozhodcom a hrával futsal. Je ženatý, jeho žena je učiteľka, majú dvoch synov a dcéru.