Nostalgia po ZSSR v posledných rokoch sústavne silnie. Ľútosť nad rozpadom zväzku pätnástich sovietskych republík najnovšie priznalo až 56 percent opýtaných, o dve percentá viac ako vlani; oproti roku 2012 je to až sedempercentný nárast. Súbežne ubúda tých, ktorým je zánik Sovietskeho zväzu ľahostajný. Žiadnu ľútosť necíti 28 percent opýtaných, vlani ich bolo ešte 37 percent.
Sergej Chruščov, syn niekdajšieho šéfa Kremľa Nikitu Chruščova, hoci už roky žije v USA, rozumie náladám svojich krajanov a priznáva, že aj jemu je za Sovietskym zväzom ľúto. „Môžeme diskutovať o tom, či to bola zlá krajina, alebo dobrá, ale bola to naša krajina,“ pokúsil sa pre Pravdu vysvetliť, prečo tak veľa Rusov, podobne ako prezident Vladimir Putin, vníma rozpad Sovietskeho zväzu za „najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia“.
O tom, že najväčší štát sveta, oficiálne vyhlásený päť rokov po víťazstve boľševickej revolúcie, bol pred štvrťstoročím odsúdený na neodvratný krach, je dnes presvedčených iba 29 percent Rusov. Tesná nadpolovičná väčšina si pritom stále myslí, že rozpadu sa dalo vyhnúť. V tejto súvislosti je zaujímavé, komu a čomu pripisujú Rusi hlavný podiel viny na zániku ZSSR. Bezmála tretina opýtaných ukázala obrazne povedané prstom na účastníkov „bielovežského sprisahania“, čiže najvyšších predstaviteľov Ruska, Ukrajiny a Bieloruska Borisa Jeľcina, Leonida Kravčuka a Stanislava Šuškeviča, signatárov dohody z 8. decembra 1991, ku ktorej sa neskôr pripojili lídri ostatných republík, čím sa od Nového roku 1992 definitívne spečatil osud Sovietskeho zväzu.
Takmer štvrtina Rusov vidí za rozpadom ZSSR „sprisahanie nepriateľských zahraničných síl“ a vyše pätiny „nespokojnosť obyvateľstva s vedením ZSSR na čele s Michailom Gorbačovom“. Posledný sovietsky prezident to vidí, pochopiteľne, inak. Podľa neho ZSSR pochovali republikoví lídri, vedení osobnými ambíciami a hladom po moci. „Priveľmi chceli byť prezidentmi,“ povedal včera pre agentúru Interfax a dodal: „Netreba zvaľovať všetku vinu za krach Sovietskeho zväzu na Západ.“ Podľa neho, keby sovietski občania boli odhodlanejší, zväzový štát v decentralizovanej podobe mohli zachrániť. „S penou na ústach som všade vystupoval a vyzýval zachrániť Zväz, а ľud mlčal. Inteligencia, ktorá všetkému rozumela, mlčala,“ posťažoval si na chýbajúcu podporu.
Gorbačov vo viacerých rozhovoroch zdôraznil, že rozumie nostalgii ľudí za bývalou väčšou vlasťou. Pred pokusmi o jej reštaurovanie však stále dôrazne varuje. „Ten, komu nie je ľúto rozpadu Sovietskeho zväzu, nemá srdce. Ale ten, kto by ho chcel obnoviť, nemá rozum,“ znie jeho okrídlený a často opakovaný výrok.
Akokoľvek je dnes už 85-ročný Gorbačov v súčasnom Rusku málo populárny, ľudia si jeho poučku zjavne osvojili. Tých, ktorí by si želali „znova vstúpiť do sovietskej rieky“, je z roka na rok menej. Kým po príchode Putina do Kremľa v roku 2001 mala táto idea podporu bezmála tretiny obyvateľstva, dnes už iba 12 percent občanov tvrdí, že by osobne podporili obnovu ZSSR v jeho bývalej podobe. Námestník riaditeľa agentúry Levada-Centr Alexej Graždankin to pripisuje pragmatizmu Rusov. „Ľudia si uvedomujú, že svet sa zmenil a minulosť sa už nedá vrátiť,“ povedal pre denník Kommersant.
Ruská verejnosť však rozhodne nerezignovala na integráciu v postsovietskom priestore. Hoci SNŠ má povesť málo efektívneho združenia, viac ako pätina opýtaných ho v prieskume označila za optimálny integračný formát. Ešte väčšia časť, rovná štvrtina respondentov, však uprednostňuje dobrovoľné združenie niekoľkých postsovietskych republík do tesnejších zväzkov, akým je Euroázijská hospodárska únia s účasťou Ruska, Bieloruska, Kazachstanu, Arménska a Kirgizska.