Máte na starosti strategickú komunikáciu. Lenže jednota v tejto oblasti na politickej úrovni neexistuje. Politici z pobaltských krajín a napríklad zo Slovenka či z Talianska neraz hovoria o Rusku niečo odlišné. Dá sa potom hovoriť o nejakej strategickej komunikácii v rámci Severoatlantickej aliancie?
Je veľmi zaujímavé sledovať, ako sme sa sem dostali. Narodil som sa v 50. rokoch minulého storočia. Moja krajina bola na pokraji zničenia v druhej svetovej vojne. Hrozbu fašizmu potom nahradil problém s komunizmom. Všetci sme s tým museli žiť. A potom, na konci studenej vojny, sme zrazu videli vytváranie sa nového sveta.
V akom zmysle?
Mizli sféry vplyvu. Malé krajiny, akými sú aj Česko a Slovensko, si azda po prvý raz v histórii mohli zvoliť vlastnú cestu. A urobili to. Podľa mňa je výsledkom éra prosperity a bezpečnosti, ktorá sa nedá s ničím porovnať. Možno si však na to ľudia príliš zvykli.
Je to problém?
Pozrite sa na Slovensko. Urobili ste vlastné rozhodnutia. Aj o rozdelení Česko-Slovenska. Podľa mňa je to inšpirujúce. Ale čo vidíme zo strany Ruska, a Moskva to ani neskrýva, Kremeľ to vníma tak, že má nárok na privilegovanú sféru vplyvu. V nej má vraj právo byť jednoznačnou súčasťou rozhodnutí o zahraničnopolitickom smerovaní krajín, niekedy aj vnútropolitickom. Nič teda netrvá večne. Štáty ako Česko a Slovensko boli obeťami politických sfér vplyvu. Nechcem byť kritický. Ako je však možné, že štáty vo vašom regióne nie sú opatrnejšie, keď sa hovorí o návrate sfér vplyvu? Priznám sa, že to nechápem. V histórii predsa pocítili, aké to je, keď o nich niekto rozhoduje. To, že si krajiny môžu zvoliť svoj vlastný osud, je veľmi inšpirujúci príbeh. A je stále platný, rovnako, ako bol krátko po studenej vojne. Preto len poviem, aby ste na to nezabúdali.
Argument druhej strany je však taký, že USA si robili, čo potrebovali v Latinskej Amerike, či zaútočili na Irak. Rovnako ako ZSSR či Rusko použila Amerika moc na vynútenie si záujmov.
Nebudem kritizovať krajiny NATO. Ani USA, ani Slovensko. Ale dôveryhodnosť je mimoriadne dôležitá. V celej Európe čelíme problému, že ľudia strácajú vieru v inštitúcie. Všetci obviňujú vlády z čohokoľvek, čo sa stane. Nie je to vždy práve spravodlivé a nevyhnutné. Je však určite pravda, že každá vláda sa drží svojej dôveryhodnosti ako veľmi dôležitého nástroja na komunikáciu smerom k verejnosti. Jedna z podstatných vecí spočíva aj v tom, že keď urobíte chybu, tak ju priznáte. A je to tiež prvý krok na ceste k náprave. Na druhej strane si je však potrebné uvedomiť, kedy je obviňovanie vlád len rétorickým trikom.
Kedy?
Keď Rusko absolútne nelegálne obsadilo Krym, na kritiku odpovedalo aj tým, že poukazovalo na Kosovo. Je to rétorický trik. Len spôsob, ako odraziť kritiku. Je to však bežný rétorický trik. Keď máte riešiť niečo, čo je pre vás nepríjemné, zmeníte tému. Často na to upozorňujem. Ako keď sa hovorí, že USA železnou rukou ovládajú NATO. Pracujem tam 15 rokov. Spojené štáty sú pre svoju moc, hodnoty a históriu vedúcou silou aliancie. Ale Amerika nie je diktátor. NATO je medzivládnou organizáciou. Preto tvrdím, že by sme sa mali vyvarovať týchto rétorických trikov. Aj v súvislosti s vyslaním neveľkého počtu vojakov do Pobaltia. Počúvam, že je to vraj provokácia. Nie je. Je to malý počet vojakov, ktorý však vysiela signál, že ak by sa chcel ktokoľvek zahrávať s Pobaltím, NATO na tom záleží. Je to odstrašenie. Keby sme to neurobili, keby sme neposlali nikoho, bolo by to ako pozvanie.
Aký je momentálny vzťah NATO s Ruskom?
Sme v stave informačnej konfrontácie. Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg povedal, že Rusko chce zmeniť usporiadanie, ktoré sme mali po studenej vojne, a vrátiť sa k sféram vplyvu. Myslím, že fakty to potvrdzujú. Rusko je veľmi veľká a vo svojej podstate mocná krajina. Využíva svoj vplyv a usiluje sa o dominantné postavenie vo svojom susedstve a o obnovenie sfér vplyvu. Tak sa pozerá na svet. Má, samozrejme, na to právo. Ale takýto vývoj nie je v našom záujme.