Foto: Archív
Pripravuje sa nová slovenská bezpečnostná a obranná stratégia. Bude v niečom prelomová vzhľadom na zmenenú bezpečnostnú situáciu v Európe?
Nepochybne nastal čas, aby sa vypracovali nové stratégie, pretože existujúce boli vydané v roku 2005 a odvtedy sa zmenilo bezpečnostné prostredie. V tejto súvislosti sú dve hlavné zmeny. Po prvé, je to ukrajinsko-ruská vojna, anexia Krymu a vôbec výzva, ktorú predstavuje Rusko. Po druhé rozpad Blízkeho východu, s čím sa spája utečenecká kríza, nefunkčné štáty, extrémizmus a terorizmus. Zmenil sa však aj spôsob vykonávania politík, ich štýl, ale aj najdôležitejšie inštitúcie, vrátane NATO a EÚ. Očakávam, že naše nové dokumenty definujú strategické ciele Slovenska a ako ich dosiahnuť.
Čo by malo byť hlavným strategickým cieľom?
V prvom rade funkčnosť a efektívnosť najdôležitejších organizácií, ktoré garantujú bezpečnosť. Na prvom mieste je NATO. Slovensko by podľa môjho názoru malo mať ambíciu patriť do integračného jadra v Európe a v transatlantickom priestore. Druhým cieľom by mala byť stabilizácia a postupné zbližovanie štátov, ktoré sa nachádzajú v susedstve. V tomto kontexte má absolútne kľúčovú úlohu Ukrajina. Nesmieme však zabudnúť ani na ostatné krajiny, ako je napríklad Gruzínsko. Ide o to, aby hraničné regióny boli stabilné, je to zároveň oblasť vonkajších hraníc NATO, a aby tieto štáty v dlhodobom horizonte mali integračnú perspektívu. Verím, že by sme mali stáť za našimi civilizačnými hodnotami, vrátane slobodnej voľby zahraničnopolitického a strategického smerovania každého. Ako tretí cieľ vidím to, aby sa Slovensko dokázalo adaptovať na nové výzvy a hrozby, ktoré sa objavujú. To znamená od kybernetickej bezpečnosti až po informačnú vojnu, propagandu, ktorá sa snaží podkopať základy demokratického zriadenia a stabilitu politického systému v európskych krajinách.
V poslednom čase rezonuje téma spoločnej európskej obrany, ktorú presadzuje najmä vplyvné Nemecko. Aká je pozícia Slovenska? Nehrozila by duplicita, keďže garantom bezpečnosti je NATO?
Slovenské stanovisko je jednoznačné a konzistentné už dlhodobo. Podporujeme všetky iniciatívy, ktoré vedú k posilneniu európskej obrany na rôznych úrovniach. Máme záujem, aby európska obrana fungovala. Samozrejme, že sa pritom pridržiavame princípov, ktoré považujeme za dôležité. Po prvé, aby sa zachoval primát NATO, čiže aby aliancia zostala hlavným nástrojom zabezpečenia obrany v Európe. Po druhé, ak vznikne akýkoľvek nový projekt, aby neviedol k zbytočným duplikáciám s alianciou. Po tretie, akákoľvek nová iniciatíva musí viesť k niečomu lepšiemu, efektívnejšiemu.
NATO posilňuje svoje východné krídlo v Pobaltí. Zdá sa vám príspevok Slovenska primeraný? Určite sa dá urobiť viac.
V tomto roku vyšleme do Lotyšska 150 vojakov v rámci výcvikovej misie aj v koordinácii s partnermi z visegrádskej skupiny. Je dobré, že tam budeme viditeľní a solidárni s našimi spojencami. Za dôležité považujem to, čo bude od roku 2018. Podľa môjho názoru už teraz musíme diskutovať o tom, či chceme byť prítomní a v akej podobe v rámci aliančnej prítomnosti. Ja osobne považujem solidaritu so spojencami za základnú hodnotu NATO. Bude to však politické rozhodnutie, ktoré musí padnúť podľa možnosti na čo najširšej politickej báze a stojí to samozrejme aj peniaze. Musíme sa však pozerať aj na obraz Slovenska, ktorý vytvárame. Naša bezpečnosť bude garantovaná hmatateľnejšie, ak nás budú vnímať ako dôveryhodného a solidárneho spojenca. Transatlantická orientácia Slovenska je kľúčová.
Spomenuli ste Ukrajinu. Ako jej Slovensko pomáha? Je to aj vo vojenskej oblasti?
Pomáhame jej na rôznych úrovniach. Najvýraznejší je reverzný tok plynu, čo je širokospektrálnejšia téma ako len bezpečnosť. Významná je slovenská politická podpora Ukrajine na pôde NATO a EÚ, kde zdôrazňujeme jej územnú celistvosť a suverenitu. V bezpečnostnej oblasti sa Slovensko zaviazalo, že bude lídrom vo zvereneckom fonde pre likvidáciu nevybuchnutej munície. Podľa môjho názoru by sme mohli mať ambíciu zapojiť Ukrajinu (a možno aj ďalších partnerov, závisí to však od konsenzu v rámci V4) do bojovej skupiny visegrádskej skupiny, v roku 2019.
Členské štáty NATO majú dávať na obranu dve percentá HDP. Ako vysvetlíte obyčajnému človeku, že to má zmysel, zvlášť v mierových časoch, či to nie je priveľa peňazí, ktoré inde môžu v štáte chýbať?
Problém spočíva v tom, že nežijeme v mierových časoch. To, že na Slovensku, chvalabohu, nie je vojna a verím, že nikdy ani nebude, neznamená, že inde nie je ozbrojený konflikt. Nemôžeme si myslieť, že naša bezpečnosť sa končí niekde pri Michalovciach. Naša bezpečnosť sa nekončí ani nezačína na slovenských hraniciach. Začína sa už na území štátov, ktoré s nami hraničia. Napríklad keby bola ohrozená bezpečnosť Poľska, tak bude ohrozená aj bezpečnosť Slovenska. Rovnako to platí o Ukrajine, kde vieme, čo sa deje a jej bezpečnosť nemôžeme oddeliť od vlastnej. Obdobie mieru, ktoré trvalo v regióne 20 rokov, je preč. Krajiny okolo nás postupne zvyšujú vojenský rozpočet. Poľsko už má minimálne dve percentá, Rumunsko oznámilo, že v krátkom čase dosiahne porovnateľný údaj. Viac financií na obranu dávajú pobaltské štáty a tiež Nemecko. Súhlasím však s tým, že v dnešnej ekonomickej situácii treba vedieť presne definovať priority aj ich vyargumentovať, aby debata o navyšovaní rozpočtu mala úroveň. Je to jedna z kľúčových úloh politickej aj strategickej komunikácie.
Slovensko dáva na obranu niečo nad jedno percento HDP.
Je to približne 1,2 percenta. Máme platný záväzok zo summitu NATO vo Walesi, že do roku 2020 to bude 1,6 percenta. Zvyšovať rozpočet na obranu či modernizovať ozbrojené sily však v prvom rade netreba preto, že to niekto od nás požaduje – aliancia alebo spojenci. Je to potrebné, aby sme my mali funkčné ozbrojené sily, ktoré sú schopné zabezpečiť obranu Slovenska a spojencov. Mechanizovanú brigádu treba prezbrojiť nielen kvôli tomu, že je súčasťou kolektívnych aliančných síl, ale aby sa tým zvýšila aj úroveň bezpečnosti Slovenska. Keď už hovoríme o mechanizovanej brigáde, či všeobecne o pozemných silách, životnosť väčšiny zbraňových systémov sa v najbližších rokoch končí, preto by toto mala byť absolútna priorita modernizačných projektov. Mať efektívnu obranu Slovenska je aj v záujme NATO, ale v prvom rade v našom vlastnom. Toto treba vysvetľovať verejnosti. Úplne chápem, že treba investovať do zdravotníctva, školstva, infraštruktúry, len nemali by sme zabudnúť ani na základnú úlohu štátu, garantovanie bezpečnosti.
Predstavuje Rusko reálnu hrozbu pre Pobaltie?
To vedia najlepšie práve tí, ktorých sa to bezprostredne týka, čiže Pobalťania, a oni hovoria áno. Ruské kroky za posledné roky prekopali európsku bezpečnostnú architektúru. Stála na niekoľkých zásadách, ako je napríklad neporušiteľnosť štátnych hraníc. Anexiou Krymu sa to zmenilo. Rusko zároveň používa ozbrojené sily ako nástroj riešenia medzištátnych vzťahov, čo sme v Európe nevideli desaťročia. Každý to vníma inak a ja rozumiem, aký je pohľad pobaltských republík, ktoré majú na hraniciach mnoho tisíc ruských vojakov. Slovensko nie je síce bezprostredne ohrozené, ale vnímam to v kontexte pre celý región.
Na druhej strane Rusko označuje posilňovanie východného krídla NATO za nepochopiteľné, či dokonca hovorí až o svojom pocite ohrozovania.
Štyri nové prápory NATO v Pobaltí a Poľsku bude tvoriť štyritisíc ľudí. To je celé „brutálne navýšenie potenciálu NATO“. Je jasné, že s takouto malou silou nie je možné ohroziť bezpečnosť iného štátu a Ruska už vôbec nie. Aliancia len v minimálnom rozsahu reaguje na bezpečnostné požiadavky Poľska, Estónska, Litvy a Lotyšska.