Podľa kresťanskej tradície Ježiša po ukrižovaní okolo roku 33 pochovali práve na tomto mieste. Kresťania veria, že následne vstal z mŕtvych, pretože ženy, ktoré na tretí deň navštívili hrob, ho našli prázdny.
„Kristus sa narodil v Betleheme a zomrel v Jeruzaleme. Ste si tým istá?,“ opýtala sa svojho času americká turistka sprievodkyne v Božom chráme, citovaná agentúrou AP. Odpoveď zaznela okamžite: „Stopercentne!“
Pápež Benedikt XVI. však v roku 2009 vyslovil aj želanie, aby „cez božie milosrdenstvo stále znovu povstávala nádej v srdciach všetkých ľudí, ktorí žijú v tomto regióne“. To sa však dodnes nesplnilo. Jeruzalem a jeho obyvatelia sú stále názorovo i fyzicky rozdelení na arabskú východnú a židovskú západnú časť. Zatiaľ čo Izrael považuje mesto za metropolu svojho štátu, Palestínčania jeho východnú časť zase za hlavné mesto budúceho Palestínskeho štátu.
Dôvodom dlhoročných nezhôd bola rozhádanosť šiestich denominácií – rímskokatolíckej cirkvi, gréckej pravoslávnej cirkvi, arménskej apoštolskej cirkvi, sýrskej pravoslávnej cirkvi, etiópskej pravoslávnej cirkvi a koptskej cirkvi. Stalo sa tak na základe 150 rokov starej zmluvy, ktorá rozdelila každú časť budovy medzi jednotlivé cirkvi a každá renovácia či výmena okna musela byť odsúhlasená všetkými správcami.
V tejto súvislosti sa traduje historka, podľa ktorej rebrík vysoko nad vchodom zostal roky opustený po tom, čo jedna z cirkví sa pokúsila o opravu fasády. Ostatní správcovia jej však v tom zabránili a opustený "rebrík nevraživosti“ to denne pripomínal návštevníkom pri vstupe do svätostánku.
Nedávno sa však predsa len splnilo jedno želanie miliónov veriacich kresťanov. Konečne svätostánok zrekonštruovali a zachránili ho tak pred úplným zničením. Obnovu hrobky za takmer 3,5 milióna eur sponzorovali "správcovské“ cirkvi, ako aj jordánsky kráľ Abdalláh II., palestínska samospráva a Mica Ertegunová, vdova po Ahmetovi Ertegunovi, spoluzakladateľovi hudobného vydavateľstva Atlantic.
Rekonštrukciu tzv. edikuly – malej svätyne v bazilike – uskutočnili hlavne grécki reštaurátori, a to prvýkrát po viac ako 200 rokoch od jej vybudovania v rokoch 1809 – 1810. Ešte donedávna veriaci aj turisti kľučkovali v chráme medzi lešením, ktoré z posledných síl "držalo“ stavbu pohromade.
"Ak by sme nezasiahli, tak by to mohlo skončiť zrútením,“ povedala pre AP Bonnie Burnhamová z organizácie World Monuments Fund, ktorá dohliadala na renováciu objektu. Ako pripomína izraelský denník Haaretz, až napokon havarijný stav svätostánku spojil rozhádaných správcov a tak blížiace sa tohtoročné veľkonočné sviatky môžu v zrekonštruovanom Božom chráme osláviť nielen veriaci.
Výsledkom rozporov spomínaných cirkví je však paradox: kľúče od jedného z najsvätejších kresťanských miest má od 12. storočia moslimská rodina. „Je to rodinné dedičstvo. Je to všetko, čo ako rodina vlastníme. A je to česť nielen pre rodinu, ale aj pre celý moslimský svet,“ povedal v rozhovore pre americkú CNN súčasný "kľučiar“ Adíb Džavád Džúda. Povinnosť prevzal od otca a vraj, ak príde čas, tak kľúč odovzdá synovi.
"Ďalším generáciám odovzdávame nielen kľúč, ale aj spôsob, ako rešpektovať iné náboženstvá,“ dodal Džúda na prahu sviatkov pred obnoveným svätostánkom. Jeho slová potvrdil jeruzalemský patriarcha gréckej pravoslávnej cirkvi Teofilos III. na slávnostnom otvorení v druhej polovici marca: "Rekonštrukcia Božieho hrobu je nielen darom našej Svätej zemi, ale celému svetu.“
Dvere chrámu však Džúda neodomyká sám. Pomáha mu ďalší moslim Vadžíh Nusajbá. Každé ráno sa stretávajú obaja muži pred budovou. Džúda odovzdá kľúč Nusajbovi, ktorý sa vyšplhá po malom drevenom rebríku. Po tom, čo odomkne hornú zámku, zostúpi a otvorí aj tú spodnú. Všetko sa opakuje večer, keď chrám zatvárajú.
Štafetu dvoch moslimov však tri dni v roku zamenia iní "kľučiari“. Na Zelený štvrtok sú to františkáni, na Veľký piatok zástupcovia gréckej ortodoxnej cirkvi a na Bielu sobotu majú kľúč v opatere arménski duchovní. A tak je to aj tento rok.