V tejto súvislosti sa väčšina pozorovateľov zhoduje v názore, že v prípade stratégie a veľkej politiky ťažko predpovedať vývoj na Blízkom a Strednom východe. Dôvodom je prudký vývoj udalostí a situácia sa tak veľmi mení, že nik dnes nemá presne určenú stratégiu.
„Ešte nedávno malo Turecko v zahraničnej politike jasnú stratégiu a ideológiu,“ pripomína britský spravodajský portál s tým, že jeho tvorcom bol dnes už expremiér Ahmet Davutoglu a voľakedy veľmi blízky spolupracovník prezidenta Recepa Erdogana. Koncepcia bola postavená na podpore revolúcií na Blízkom východe.
V Ankare predpokladali, že v Egypte a v Sýrii sa k moci dostanú ľudia blízki Erdoganovmu razeniu a spolupráca v politike a ekonomike sa tak dostane na principiálne novú úroveň. Spomínaná stratégia však skrachovala aj v Sýrii, v najbližšej k krajine k Turecku. Erdogan sa preto síce dnes riadi pragmaticky, ale prináša to nielen úspech, ale aj ťažko predvídateľný vývoj osobitne v tureckých podmienkach.
„Turecko ostáva mostom medzi Európou a Áziou, medzi Ruskom a Stredomorím. Erdogan bude pravdepodobne lavírovať medzi ruskými a americkými záujmami. V predminulom i minulom storočí takáto politika prinášala úspech Turecku. A tak Erdogan bude teraz čakať, kto vyhrá v Sýrii,“ analyzuje situáciu Jelena Suponovová, odborníčka na blízkovýchodnú politiku.
Podľa nej, ak to bude Moskva, tak bude pokračovať rusko-turecké zbližovanie v neposlednom rade v hospodárskej oblasti. Ak nie, tak Erdoganovi neostane nič iné, ako sa pridať k americkej koalícii a prehltnúť horkú tabletku v podobe americkej podpory sýrskym Kurdom.
Novodobý turecký sultán však nebude iba čakať. Podľa Karima Haasa, tureckého odborníka na euroázijskú politiku, možno očakávať novú tureckú vojenskú operáciu. Tentokrát však na irackom území.
„Výsledok plebiscitu to iba urýchli a nie je vylúčené, že sa tak stane v meste Sindžar,“ predpovedá politológ. Zároveň upozornil, že sa tak bude diať na pozadí koncepcie „ohrozenia národnej bezpečnosti a územnej celistvosti Turecka“, ktorú presadzujú tí istí ľudia vo vedení štátu, ktorí sedeli v svojich kreslách pred neúspešným pokusom armády o prevrat aj pred víkendových hlasovaním o zmene ústavy v prospech Erdogana. „Spomínané smerovanie Ankary však môže naraziť jemne povedané na neporozumenie Moskvy,“ dodáva Haas.
Nielen západné médiá pripomínajú, že Erdogan by najradšej chcel žiť večne. Najlepšie v prezidentskom kresle a vrátiť krajinu do obdobia spred politického nástupu otca národa Mustafu Kemala Atatürka. A tak vraj o 10 – 20 rokov bude na svete ďalší Irán. Ibaže nie šiítsky ale salafistický. A čo bude vraj po rokoch s Erdoganom, to už nikoho zaujímať nebude. Nie je to však také jednoduché.
"Vládna Strana spravodlivosti a rozvoja napriek kritike na jej adresu nie je radikálnou stranou. A aj Erdogan je dostatočne múdry politik, aby pochopil, že prudká zmena na tú či onú stranu v medzinárodnej politike sa dnes nenosí. Turecko, člen NATO, si cení nielen vzťahy s Ruskom, ale aj s USA.
Takže vznik nejakého salafistického centra v Turecku v najbližšom čase nehrozí," pripomína BBC a zároveň upozorňuje, že základy položené Atatürkom sú dostatočne pevné a bude ťažké ich narušiť. Tým skôr, že za reformy hlasovali vnútrozemské provincie a proti boli veľké mestá, stredomorské pobrežie a turecký Kurdistan.
„Celkove síce vyznel výsledok plebiscitu ako áno, ale tureckú politiku v minulosti vždy ovplyvňovali oblasti, ktoré vyjadrili nesúhlas s ústavnými reformami. Pre vedenie krajiny tak vznikla dvojaká a nepríjemná situácia. Ktosi už povedal, že je to úspech, ale víťazstva niet,“ tvrdí Farhat Patiev z Národného kongresu Kurdistanu.
Ani Jevgenij Satanovskij, blízkovýchodný odborník, si v tejto súvislosti neodpustil poznámku: "S takou agitáciou a propagandou, ktoré Turecko zažilo v posledných rokoch, po takých represiách a úderoch proti armáde, sa referendum vyhráva so ziskom 70 až 80 percent, a nie ako Erdogan so svojimi 51 percentami.