Popularita týchto štyroch kandidátov sa podľa posledných prieskumov pohybuje medzi 19 až 25 percentami. Miernu prevahu má Macron, v tesnom závese nasleduje Le Penová a na dostrel sú Fillon a Mélenchon. Prvé kolo francúzskych prezidentských volieb sa koná už v nedeľu 23. apríla. Ak v ňom žiadny z kandidátov nezíska nadpolovičnú väčšinu, tak sa dvaja najúspešnejší stretnú v druhom kole 7. mája.
Celkovo sa o Elyzejský palác uchádza 11 politikov. A hoci len štyria spomenutí majú reálnu šancu, zaujímavý je pohľad aj na ostatných. Predstavujú zase najmä extrémy politického spektra. Od komunistov až po krajne pravicových euroskeptikov.
"Francúzi sú unavení z bežnej politiky. Je to pre dlhodobé problémy, ktorým krajina čelí. Či je to nezamestnanosť, alebo aj súčasné výzvy ako pokračujúca teroristická hrozba,“ uviedla pre Pravdu Rainbow Murrayová, odborníčka na Francúzsko z Londýnskej univerzity kráľovnej Márie.
"Zaujímavé na týchto voľbách je, že kandidáti dvoch klasických strán, socialistov a konzervatívcov, nevedú v prieskumoch. Na prvom či druhom mieste je Le Penová, čo je hlas proti establišmentu. Mélenchon má podporu 18 až 20 percent. Opäť je to protest proti elitám. A Macron, ktorý vedie, nemá za sebou žiadnu vybudovanú stranu. Ak celkovo vyhrá, nikto ani nevie, ako po júnových parlamentných voľbách poskladá väčšinu,“ pripomína pre Pravdu Jean-Yves Camus, francúzsky expert na extrémizmus z Inštitútu pre medzinárodné a strategické vzťahy. "Macron je však pre voličov atraktívny. Bol len dva roky ministrom hospodárstva. Ľudia ho nevnímajú ako skorumpovaného alebo absolútne neefektívneho. Ale situácia v súvislosti s prezidentskými voľbami nám ukazuje krajinu, ktorá v seba už neverí. Vládne pesimizmus. Čo sa týka ekonomiky, ale aj práva a poriadku, terorizmu či národnej identity,“ vysvetľuje Camus.
Absolútne otvorený zápas o Elyzejský palác tak odráža neistotu dnešného sveta. Pochod proti elitám a „tým druhým“ sa minulý rok najvýraznejšie prejavil v USA vo zvolení republikána Donalda Trumpa a v Británii pri brexitovom referende. Do toho ešte vstupujú bubliny sociálnych médií a snaha nájsť si politické miesto. Autoritatívne krajiny ako Čína či Rusko sú pre časť spoločnosti zrazu modelom. Radikalizmus útočí na liberálnu demokraciu, ktorej predstavitelia ju často ani nebránia, skôr preberajú časť rétoriky extrémistov alebo ustupujú agresii zvonku.
Ako to bude vo Francúzsku? "Klasické pravicové a ľavicové strany, ktoré sa desaťročia striedali pri moci neponúkli životaschopné riešenie na najpálčivejšie vnútorné problémy krajiny. Ani na stratu medzinárodnej prestíže a na to, že Francúzsko v Európe zatienilo Nemecko,“ uviedol pre Pravdu politológ Jonah Levy z Kalifornskej univerzity v Berkeley.
"Nedokázali to nahradiť žiadnou ucelenejšou víziou. Francúzska verejnosť a politici odmietli americký neoliberálny model. Severoeurópska sociálna demokracia je krajine tiež vzdialená. Snaha o reformu či prerod etatistického modelu, ktorý zdôrazňuje úlohu štátu, tiež do veľkej miery nikam neviedla. Výsledkom je, že francúzske vlády sledovali neúspešné a rôznorodé politiky a nemali ani víziu, ako by ich vysvetlili voličom,“ vyhlásil Levy.
"Mnoho voličov je ochotných dať hlas extrému. Minimálne v prvom kole. Chcú tak ukázať, možno revolučne, svoje nepriateľstvo k umiernených kandidátom pravice a ľavice, ktorí ich sklamali,“ vysvetľuje expert na francúzsku politiku John Keiger z Cambridgeskej univerzity. "Čo sa stane v prvom kole, samozrejme ovplyvní druhé. Ak budú Francúzi príliš revoluční, budú v ňom Le Penová a Mélenchon,“ pripomenul odborník.