Centrum, ktoré je navonok rovnaké ako stovky ďalších tu v Británii, sa od tých ostatných odlišuje svojou minulosťou. V roku 1996 tu vybuchla v Británii najväčšia bomba od druhej svetovej vojny.
Írska republikánska armáda (IRA) vtedy odpálila 1 500-kilogramovú bombu v nákladnom aute zaparkovanom priamo pred obchodným centrom na ulici Corporation. Škoda, ktorú vtedy bomba spôsobila, by dnes predstavovala 1,2 miliardy libier. IRA však 90 minút pred výbuchom poslala telefonické varovanie. Bezpečnostné služby mali aspoň krátky čas na evakuáciu tisícok ľudí.
Zranených bolo 200, no nikto nezomrel.
Anglicko vtedy hostilo majstrovstvá Európy vo futbale a v Manchestri sa na druhý deň mal odohrať zápas medzi Ruskom a Nemeckom. Namiesto futbalu ľudia začali čistiť centrum, doslova premenené na ruiny. Dnes je všetko nanovo vybudované a z roku 1996 je na ulici Corporation len pôvodná klasická červená poštová schránka, ktorá výbuch prežila. Včera pri nej ležala položená čerstvá kytica kvetov.
Foto: Reuters, PETER NICHOLLS
Arndale je od Arény vzdialené len niekoľko minút pešou chôdzou. V utorok popoludní boli jeho priestory opäť evakuované. Išlo len o poplach, niekde niečo buchlo a ľudia v strachu začali utekať. Niektorí dokonca rozbili sklenené výklady, aby sa čo najskôr dostali z budovy von. Mnohí mali panické záchvaty.
Mesto po pondelňajšej tragédii vzdoruje, no jeho nervy sú napäté. „Mam strach,“ povedala mi priateľka, s ktorou som sa stretla v strede meste. „Včera som s dcérou išla na spomienkovú akciu pred radnicou. Položili sme tam spolu kvety, zapálili sviečku. Chcela som, aby to videla. Chcela som, aby pochopila, čo sa stalo. No v noci sa potom budila a plakala zo spánku. Dnes ráno som už pre istotu ani nezapla rádio,“ hovorí mi Debra takmer so slzami v očiach.
Tunajšie médiá uverejňujú rady psychológov, ako je potrebné s deťmi a s mladými ľuďmi o tom, čo sa stalo, hovoriť. Niektorí sú postihnutí viac, niektorí menej. „Aj ja som sa najskôr bál,“ počula som v programe hovoriť mladého študenta Univerzity v Manchestri. „Ale nemôžete s tým nič urobiť. Nemôžete ostať sedieť zavretí doma. Po čase si uvedomíte, že život okolo vás funguje ďalej a že aj vy fungujete normálne.“
Manchester je známy najmä futbalom, no aj tým, že tu žijú veľmi priateľskí ľudia. Keď som pred dvoma rokmi s obavami odchádzala z Londýna, moji známi mi hovorili: „Neboj sa, tam si rýchlo zvykneš. Manchester je super, všetci sú tam veľmi priateľskí.“ Už po niekoľkých týždňoch som im dala za pravdu a potom, čo som videla, ako ľudia reagovali v pondelok, som v duchu začala byť na toto mesto, ktoré mi akosi prirástlo k srdcu, veľmi pyšná.
Veľa sa hovorilo najmä o taxikároch, ktorí zadarmo celú noc vozili ľudí z Arény domov, pretože polícia obsadila vedľajšie parkovisko, kde mali zaparkované autá. Niektorí už boli po službách doma, no keď počuli, čo sa stalo, sadli do áut a išli na miesto tragédie. Mnohí takto pokračovali i nasledujúci deň. Pred nemocnicami bolo toľko darcov krvi, že ich nemocnice už nepotrebovali a posielali domov.
Ľudia zadarmo na facebooku ponúkali všetko – od ubytovania, stravy, nabitia telefónov až po psychologické konzultácie či len jednoduché objatia. Reštaurácie zadarmo rozvážali jedlo do nemocníc. Deti na uliciach dávali policajtom vodu, aby neboli smädní. Do nemocníc sa hneď v noci vrátili nielen sestry a lekári, ale aj upratovačky, vrátnici a pomocný personál.
Niektorí ešte stále hľadajú svoje deti. „Útok na mladé dievčatá je tým najzbabelejším a najnižším zločinom,“ povedala nahnevane pani Chardleyová, ktorá býva v centre Manchestru. „Ak chcete bojovať, postavte sa priamo proti nám, a nie takto zbabelo proti našim malým deťom!“ vyhlásila.
Hnev, strach, smútok a bolesť. To dnes zažíva väčšina mesta. Bolesť, ktorú prežívajú tí, čo niekoho stratili, sa nedá opísať. Ani strach a absolútna nemohúcnosť rodičov, ktorí stále hľadajú svoje deti. Colin Parry stratil malého syna po výbuchu bomby, ktorú nastražila IRA pred 25 rokmi v neďalekom Warringtone. „Stratiť dieťa, to je to najhoršie, čo sa vám môže stať. Tá bolesť je neopísateľná. Je to čosi zvieracie, čosi, čo sa do vás zavŕtava hlboko vnútri, láme vás to, až sa tomu nakoniec poddáte a uzatvoríte sa do seba,“ povedal.
V utorok bolo na našej ulici pusto. Moji veľmi dobrí pakistanskí susedia moslimovia boli večer s ostatnými rodinami v mešite. Dlho sa nevracali, bála som sa, či sú v poriadku. Včera ráno som sa so Sofiou stretla pred domom. Priznala sa, že sa cíti nesvoja a že sa obáva, či ju ľudia budú viniť z toho, čo sa stalo. Ubezpečovala som ju, ako som len mohla. Po škole sa už jej deti hrali spolu s ostatnými veselo na ulici.
V utorok i včera sa veľa písalo o sile tohto mesta. Skupina Simple Mind dokonca hrala koncert v neďalekej koncertnej hale Bridgewater Hall. Pár miest bolo prázdnych, no prevažná väčšina haly bola necelých 24 hodín po tragédii zaplnená. Jim Kerry povedal, že by sa cítili zbabelo, keby koncert zrušili.
Manchester sa určite z tragédie spamätá. Rovnako ako Paríž, Brusel, New York, Londýn a iné mestá. Manchester United hral večer v Štokholme proti Ajaxu. Tunajšie puby sa už podvečer zapĺňali futbalovými fanúšikmi. Názov futbalového klubu veľmi výstižne teraz charakterizuje duch celého mesta: Manchester United – Zjednotený Manchester…