Nedávno sa skončil bruselský summit NATO, na ktorom sa kládol akcent na zvyšovanie výdavkov jednotlivých krajín na zbrojenie, ale hlavne na bezpečnosť a boj s terorizmom. Nebolo tam viacej slov ako konkrétnych skutkov?
Aj ja by som rád videl výsledky, pretože ľudia ich očakávajú. Majú strach z toho, čo sa deje vo svete. Od politikov preto očakávajú riešenie problémov, nie ich prehlbovanie. Chcú, aby sa na ne nielen poukazovalo, ale aby sa aj riešili. Žiaľ, EÚ problémy iba registruje. Výsledkom je klesajúca dôvera v úniu, čo je veľmi nebezpečný trend.
Možno ho odvrátiť?
Existuje iba jeden spôsob nápravy – zvýšenie efektivity, keď každý Európan pocíti, že únia pracuje v záujme pokroku. Ľudia musia vidieť, že únia pracuje v ich prospech. Brusel nie je iba pracoviskom 30-tisíc úradníkov únie. Únia neznamená predpisovanie noriem zakrivenia uhoriek ani veľkosti paradajok.
Európska únia je za mier a európska idea je za trvalý mier. A dosiahnuť sa dá iba vtedy, ak národy dosiahnu určitý stupeň integrácie. Aby nebolo v budúcnosti vojen. V tomto smere má Európska komisia čo robiť. Únia nie je úniou miliardových fondov a účtovných pravidiel. Únia znamená mier, ktorý trvá už 70. rokov. A ten musíme chrániť.
Hovoríte o mieri, ale zostaňme pri zbraniach. Medzi premiérom Bojkovom a prezidentom Radevom je o. i. spor o nákup vojenských lietadiel. Každý z nich dáva prednosť inej značke. Nie je to formálny spor adresovaný Bulharom?
V žiadnom prípade nejde o formalitu, ale diskusia by mala byť konštruktívna. Nejde o premiéra a prezidenta, ale o bezpečnosť Bulharska a jeho armádu, ktorú si Bulhari vážia a dôverujú jej. Je to však aj otázka miesta Bulharska v NATO, ktoré je najbezpečnejším garantom mieru. Aliancia garantuje bezpečnosť aj nám. Je načase modernizovať naše vojenské letectvo.
Ako hlava štátu v rokoch 2012 až 2017 som hrdý na národný program týkajúci sa vývoja obranyschopnosti do roku 2020. Určili sme jasné priority, rovnako ako tri strategické organizačné projekty týkajúce sa letectva, námorníctva a pozemných síl. V súčasnosti spomínané projekty, ktoré sú finančne zabezpečené, už schválil parlament.
A tak peniaze sú, priority sú určené, existuje aj politický konsenzus. Teraz musí štát uskutočniť transparentný proces ako dobrý investor a obchodník. Musí v záujme bulharských daňových poplatníkov nakúpiť lietadlá a v konečnom dôsledku zabezpečiť dve veci: čosi, o čo som ako prezident bojoval, a v tom sa líšim od súčasnej hlavy štátu – urýchlené a kategorické znižovanie závislosti od ruského zbraňového systému.
Dnes máme MiG-y 29, ako aj ruské rádiolokačné stanice. Považujem to za nebezpečné. Žiadal som v tomto smere veľmi rýchlu nápravu ako národnú prioritu. Ako politickú prioritu som určil urýchlené zladenie sa so silami NATO. Je to pre mňa otázka viac ako kategorická. Ak sa pozrieme na výzbroj krajín, ako je Poľsko, Rumunsko, Grécko a Turecko, vidíme, že majú stroje F16.
A Bulharsko ich nemá. Ak by sa stalo čosi na južnom krídle NATO, počnúc Tureckom cez Taliansko a ďalej, tiež majú spomínané lietadlá. Musíme nakúpiť také stroje, ktoré budú kompatibilné s výzbrojou krajín okolo nás. Aby sme mohli spoločne riešiť prípadné krízy. A tu je rozdiel medzi mnou a súčasným prezidentom Radevom.
Nedávno spôsobilo rozruch vyjadrenie ruského lídra Putina počas rokovania s macedónskym prezidentom. Vraj slovanská písomnosť má korene práve v Macedónsku a nie v Bulharsku. Nejde o prejav zápasu v rámci globálnych záujmov Ruska?
Máte pravdu. Slová ruského prezidenta zazneli v čase, keď sme si pripomenuli prínos Cyrila a Metoda v podobe slovanskej písomnosti. Pápež Ján Pavol II. ich vyhlásil za patrónov Európy. Obaja spájali a nerozdeľovali ľudí. Putin však vedome provokoval. Podľa mňa sa usiluje destabilizovať úniu. Nechce bojovať s EÚ, ale považuje ju za protivníka.
Najrýchlejšia cesta, ako destabilizovať situáciu, vedie cez Balkán. Nie je náhoda, že sa aj na Balkáne aktivizovali ruské spravodajské služby, ako aj oligarchovia. Rovnako nie je náhoda, že prezident Putin inicioval spomínanú veľkú provokáciu.
Považujem za obrovský škandál, že ruský líder svoje vyjadrenie načasoval práve na 24. mája v Deň bulharskej kultúry, osvety a slovanského písomníctva. To, čo urobil, má za cieľ rozdeľovať a vytvárať napätie na Balkáne. Je mi ľúto, že je to kauza ruského prezidenta.
Nebolo to však Rusko, ale NATO, ktoré sa po rozpustení Varšavskej zmluvy pohlo na východ.
Opýtam sa takto: skutočnosť, že Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko a ak chcete aj Arménsko či Azerbajdžan susedia s Ruskom, vari predurčuje ich osud? Znamená to vari, že nemôžu byť demokratickým štátom, členom NATO či súčasťou EÚ? Vari ako sused Ruska si nemožno určiť demokratickú budúcnosť?
Musí vari všetko záležať na zemepise? Ruský prezident však tvrdí, že Ukrajina, Gruzínsko, Moldavsko, ako aj ďalší sú ich susedmi, a preto ich musí kontrolovať. A tak nesmú byť členmi aliancie ani únie. Ide o nárazníkovú zónu, čo je pozostatkom 19. storočia a je to najhoršie, čo sa môže stať jednému štátu.
Pýtam sa, prečo nemôže byť Ukrajina prosperujúcou demokraciou s prosperujúcim hospodárstvom, v ktorom by rozkvitala súkromná iniciatíva a stala sa súčasťou NATO a EÚ? Iba preto, lebo sused sa rozhodol, že to nie je možné? Kategoricky tvrdím, že v 21. storočí musíme dať priechod lepším myšlienkam. V záujme garancie mieru a predovšetkým otvorenia cesty demokracii.
V demokratických štátoch je sila v ľuďoch, ktorí si slobodne a demokraticky zvolia cestu, prípadne zmenia ústavu. Apelujem na prezidenta Putina, aby sme sa vrátili k poriadku vytvorenému po druhej svetovej vojne, k princípom z Helsínk, k memorandu z Paríža a následne Budapešti.
Vtedy sa hovorilo o práve národov. O ich vlastnom určovaní svojej budúcnosti. Tak, aby sa hranice nepresúvali pomocou sily a aby neexistovali tlejúce konflikty. Ruský prezident však nedodržiava základné povojnové princípy mierového spolunažívania.
Hovoríte o slobodnom výbere vlastnej budúcnosti. Vari takúto možnosť mali ľudia v Iraku, Líbyi a najnovšie v Sýrii?
Mate pravdu. Vplyv zvonku existuje a vidíme jeho tragické následky. V našom storočí existujú národy, ktoré túžia po demokracii, ale sú aj také, ktorým nechýba. Takúto rôznorodosť musíme akceptovať.
Časť bulharských hraníc je hranicou schengenského priestoru. Neobávate sa, že v prípade nevyspytateľného správania tureckého prezidenta Erdogana môže byť na nich ešte poriadne horúco?
Ľudia sa samozrejme obávajú, ale naše vzťahy s Tureckom sú dobré. Hovoria o tom naše výsledky na vonkajších hraniciach. Rovnako aj s Gréckom. A to je aj vďaka dobrým kontaktom s Ankarou. Dôverujeme si a spolupracujeme. Prezident Erdogan má možno niekedy ostrejšiu rétoriku, ale neočakávame, že by sa kategoricky postavil proti európskym partnerom, aby išiel do konfliktu s nimi.
Nezabúdajme, že 60 percent tureckého vývozu smeruje do únie. A veľká časť investícií EÚ prúdi opačne. Turecko má silnú ekonomiku a neprekročí červenú čiaru. Brusel a Ankara budú pokračovať v spolupráci.
Únia nie je tá, ktorá by mala kaziť vzťahy. Musíme nechať otvorené dvere a záleží iba na Turecku, či nimi chce prejsť. Súvisí to s rozsiahlymi reformami, ktoré budú dlho trvať. Jedinou našou zbraňou je integrácia. EÚ musí pokračovať v kontaktoch s Ankarou, ale pritom musí zostať sama sebou.
Ako je možné, že aj v Bulharsku vystrkujú rožky nacionalisti?
Ako prezident, nezávislý politik, nebol som ani nebudem členom žiadnej politickej strany. To je veľké plus. Okrem toho, že som bol nad vecou, bol som jediným politikom, ktorý nikdy nenazval bulharských nacionalistov vlastencami. Je to nebezpečná tendencia.
V celej Európe, napríklad vo Francúzsku, sa nacionalisti sami nazývajú vlastencami. Aj v Bulharsku, ale aj inde. Je však veľký rozdiel medzi nacionalistami a vlastencami. Nesmieme pripustiť, aby si nacionalisti monopolizovali vlastenectvo. Znamenalo by to ťažké následky pre európsku demokraciu.
Múdry prezident, akým bol generál Charles de Gaulle, mal veľký problém s nacionalistami. Vyslovil však dôležitú myšlienku, ktorú by si mal osvojiť každý Európan: vlastencami sú tí, ktorí majú radi svoju vlasť, a nacionalistami sú tí, ktorí nenávidia inak mysliacich. Nesmieme pripustiť, aby tí, čo nenávidia, si monopolizovali vlastenectvo. Osobne sa považujem za moderné vlastenca.
Verím v globalizáciu, ktorá je veľkou šancou pre Bulharsko, ale aj Slovensko. Mám jednoduchý recept – silné Bulharsko, respektíve silné Slovensko v silnej EÚ. Nacionalisti sú však proti. Nacionalizmus a populizmus je jav známy už storočia. Povedzte mi jediný štát, v ktorom vyriešili čo i len jediný problém. Nemyslím si, že taký štát existuje.
Nacionalisti a populisti sú silní zo dňa na deň. V dlhodobom časovom horizonte však nič nevyriešili. A my hľadáme zodpovednú dlhodobú a pevnú politiku a nie trvajúcu zo dňa na deň. U nás sú v porovnaní s iným európskymi štátmi nacionalisti miernejší. Bulhari aj Slováci sú tolerantné národy. Veríme v globalizáciu, demokraciu kultúr. Príkladom je kabinet Borisova, v ktorom sú aj nacionalisti. Sú príkladom mierneho nacionalizmu.
Premeny premiéra Borisova však udivujú. Z niekdajšieho osobného strážcu vtedajšieho straníckeho a vládneho lídra Todora Živkova sa dnes stal pravicový politik.
Borisov svojím spôsobom tvorí dejiny. Treba to priznať. Má stúpencov i odporcov. V každom prípade je v posledných desiatich rokoch naším politickým lídrom. Vyhral takmer všetky voľby okrem prezidentských. Je prvým bulharským politikom, ktorý je za desať rokov tretí raz premiérom. Žiaden šéf kabinetu pred ním nezopakoval svoj mandát.
Borisov miluje futbal, preto sa vyjadrím terminológiou tejto populárnej hry. Premiér má problém: hral veľa zápasov v našej politike. Prvý zápas však hral iba prvý polčas. Nedohral dokonca a podal demisiu.
V tom druhom hral rovnako iba prvý polčas. Možno teraz nadišiel čas, keď napokon dohrá celý zápas ako dobrý futbalista. Nie je to isté, pretože nacionalisti v Bulharsku, ale aj všade v Európe, sú veľmi silní.