Na letisku Adler pri Soči mal medzipristátie na natankovanie paliva na trase z Moskvy za ruskými vojakmi na základni Hmímím v sýrskej provincii Latákíja. Na palube stroja bolo 92 osôb vrátane 64 členov speváckeho súboru Alexandrovovcov, deviatich novinárov, viacerých vyšších dôstojníkov a humanitárnych pracovníkov. Ruské ministerstvo obrany ukončilo vyšetrovanie tragédie a jeho odborníci sa zhodli na tom, že stroj nemal technickú poruchu, mal dostatok paliva a letové podmienky boli priaznivé.
"Príčinou nešťastia mohla byť chybná priestorová orientácia pilota, ktorá viedla k jeho chybnému konaniu,“ uvádza sa lakonicky v správe. Ako mohol taký skúsený pilot, akým bol major Roman Volkov, podľahnúť priestorovej orientácii, kladú si mnohí otázku.
„Štart smerom na more je špecifický. Nie je to jednoduché hlavne v noci (havária Tu-154 sa stala ráno ešte za tmy). Morská hladina v tme totiž splýva s nebom a hviezdy svietia nielen hore, ale aj dole. Počas existencie letiska v Soči tento efekt zmiatol nejednu posádku. V takom prípade je nutné riadiť sa a veriť výhradne prístrojom,“ cituje portál Lenta Olega Smirnova, zaslúžilého pilota ZSSR. Podľa odborníkov však Volkov za riadiacou pákou viac veril svojim skúsenostiam ako prístrojom, ktoré upozorňovali na neštandardnú situáciu. Zdroj portálu Kommersant už dávnejšie nevylúčil, že mohlo ísť aj o únavu posádky spôsobenú niekoľkohodinovým meškaním štartu v Moskve a následnej zmeny letiska na medzipristátie. Pôvodne to mal byť Mozdok, ale pre zlé poveternostné podmienky napokon stroj pristál na medzinárodnom letisku v Soči. A tak sa denný let napokon zmenil na nočný. Aj podľa záverov vyšetrovania sprievodnými javmi predchádzajúcimi katastrofe bola únava posádky a jej „slabá profesionálna predletová príprava“. Navyše posádku „zlepili“ na poslednú chvíľu, a teda nebola „zlietaná“. Navyše kvôli „emocionálnemu rozhovoru veliteľa s posádkou piloti na chvíľu prestali kontrolovať prístroje“.
„Výška 50, rýchlosť 320, svetlomety vypnúť, zatiahnuť… svetlomety som vypol, zatiahol…Stoj, veliteľ!… Klapky…suka!,“ boli posledné slová komunikácie kapitána Volkova a druhého pilota Alexandra Rovenského 25. decembra 2016 iba 1,7 kilometra od brehu. Bolo 5,26 h. Stroj v letovej hladine 230 metrov robil ľavototočivý obrat smerujúc na pevninu. Následne kapitán vydal samovražedný rozkaz zatiahnuť klapky, hoci sa to robí vo výške 500 metrov. Pri obrátke lietadla zachytila jeho svetlá aj jedna zo stacionárnych kamier. Bol to však iba zlomok sekundy, ako sa stroj v rýchlosti 540 km/h zrútil do mora.
Piloti charakterizujú medzinárodné letisko Soči ako „zložité“. Štart, ako aj pristátie sa uskutočňuje vždy smerom na more respektíve od mora. Vyžaduje si to kvalitnú predletovú prípravu posádok. Kvôli blízkosti hôr a mora nebolo možné vybudovať letisko na inom mieste. V minulosti sa štartovalo aj pristávalo už aj z druhej strany, smerom od pohoria, medzi skaliskami. Vtedy, ak silný vietor neumožňoval využiť smer na more. „Bol to profesionálny cirkus. Mohli ho absolvovať iba špeciálne pripravované posádky. Po tom, ako počas priblíženia zo smeru horského masívu zaznamenali niekoľko mimoriadnych udalostí, túto možnosť zakázali,“ spomína skúsený pilot Smirnov.
Agentúrnu správu sme nahradili článkom z denníka Pravda.