Začal sa šesťdňový vojnový konflikt Izraela s arabskými susedmi, ktorý sa skončil 10. júna obsadením sýrskych Golanských výšin a zmenil región na nepoznanie. Po vyhrážkach arabských krajín zasadil Izrael „preventívny úder“ Egyptu a Sýrii. V prvom prípade obsadil Sinajský polostrov a v druhom spomínané výšiny. Odnieslo si to aj Jordánsko. Izraelskí vojaci obsadili západný breh Jordánu a východný Jeruzalem. Izrael síce zväčšil svoje územie, ale zároveň si zarobil na dlhoročné problémy doma i za hranicami. Víťazstvom totiž Izrael odštartoval okupáciu Palestínčanov, ktorá trvá dodnes, a väčšina sveta ho za to kritizuje.
Za 19 rokov existencie izraelského štátu dochádzalo pravidelne ku konfliktom na izraelsko-sýrskych hraniciach. Navyše v roku 1964 vznikla Organizácia pre oslobodenie Palestíny (OOP). V jej charte sa otvorene konštatovalo, že vznik Izraela bol protiprávny a Palestínu treba oslobodiť spod okupácie. Hranice medzi Izraelom a Egyptom na Sinaji monitorovali po vojne v roku 1956 jednotky OSN. A práve v súvislosti s nimi sa začal konflikt, od ktorého uplynulo 50 rokov.
Egyptský prezident Gamál Abdan Násir 15. mája 1967 požiadal o stiahnutie vojakov OSN. O šesť dní zablokoval Tíránský prieliv a odrezal tak od sveta izraelský prístav Ejlat v Červenom mori. Následne sa armády Egypta, Sýrie, Jordánska a Iraku sústredili na izraelských hraniciach. Čo sa týkalo počtu, boli síce silnejšie ako izraelský protivník, ale nie čo sa týkalo kvality. Navyše jednotky jednotlivých arabských štátov pôsobili v podstate ako samostatné subjekty. Chýbala im koordinácia.
Izrael vytvoril vládu národnej jednoty a ministrom obrany sa stal jednooký Moše Dajan. Náčelníkom jeho štábu bol neskorší premiér Jicchak Rabin, prvým námestníkom ministra Šimon Peres. Jedným z vrchných veliteľov bol aj ďalší budúci premiér Ariel Šaron.
Foto: SITA/AP, IBRAHEEM ABU MUSTAFA
Už v prvých hodinách operácie izraelské letectvo zničilo na zemi asi 400 egyptských, jordánskych, sýrskych a irackých lietadiel. Stratilo dvadsať strojov. Následné ťaženie na egyptskom fronte sa skončilo 9. júna dosiahnutím Suezského prieplavu, na juhu opäť otvorili Tíránský prieliv, už 8. júna okupoval Izrael celý západný breh Jordánu vrátane východného Jeruzalema a boje sa skončili 10. júna obsadením sýrskych Golanských výšin.
Vojna priniesla veľa zmien. Napríklad vtedajšiu väčšiu bezpečnosť pre židovský štát. Zároveň sa však zvýšil počet arabských obyvateľov židovského štátu. Negatívny dosah, a trvá to dodnes, mal začiatok osídľovania okupovaných palestínskych území. Zlá hospodárska situácia na týchto územiach (predovšetkým medzi Palestínčanmi na západnom brehu Jordánu a v pásme Gazy), ako aj viaceré represívne kroky Izraela zvyšovali nenávisť Palestínčanov voči Izraelu. Ruka v ruke s tým rástla aj popularita palestínskych odbojových skupín vedených Arafatovým OOP.
Ohlas šesťdňovej vojny bol aj na medzinárodnej scéne. Socialistické štáty (okrem Rumunska) prerušili diplomatické vzťahy s Tel Avivom a dovtedajší izraelský spojenec Francúzsko zastavil dodávky zbraní do Izraela. Odvtedy sú ich výhradným exportérom USA. Arabské krajiny na kongrese v júni 1967 v Chartúme prišli s troma „nie“ – žiaden mier, žiadne uznanie, žiadne rozhovory s Izraelom. Svoj postoj vyjadrila aj BR OSN, ktorá novembri 1967 schválila rezolúciu číslo 242 požadujúcu odchod izraelských vojsk z okupovaných území. Zároveň uznala aj právo všetkých krajín v oblasti na život v mieri a bezpečí. Izrael však dodnes ignoruje spomínanú kľúčovú rezolúciu OSN, ako aj kritiku v samotnej krajine. Napríklad v predvečer výročia tzv. šesťdňovej vojny sa asi 15-tisíc demonštrantov zišlo na telavivskom Námestí Jicchaka Rabina.
Pod heslom Dva štáty – jedna nádej kritizovali politiku súčasnej vlády Benjamina Netanjahua. Premiér si zase výročie pripomenul v parlamente (Knesete) ubezpečením, že „Jeruzalem ostane navždy izraelským“ a že šesťdňový konflikt „bol pre krajinu spásou“, ktorá však znamenala pre Palestínčanov ukrajovanie z ich pôdy. O skutočnom zámere Tel Avivu hovoria slová Netanjahua: „Ako by sme mohli existovať, ak by šírka štátu bola 12 – 13 kilometrov? Z úzkej pobrežnej krajiny, neustále ohrozovanej, sme sa zmenili na krajinu s veľkým územím dostatočným na obranu a garanciu bezpečnosti.“
Palestínsky líder Mahmúd Abbás nepriamo reagoval na postoj pravicovej izraelskej vlády vyhlásením: „Akceptovali sme rozhodnutie OSN, uznali sme Izrael a dvojštátne riešenie v hraniciach z júna 1967 a svet uznal štát Palestína. Teraz je čas, aby štát Izrael uznal náš štát a okupáciu.“
Trvanie vojny: 5. – 10. jún 1967
- Súperiace strany: Izrael proti Egyptu, Jordánsku, Sýrii a Iraku
- Výsledok: Víťazstvo Izraela
Izrael po vojne zväčšil svoju rozlohu takmer štyrikrát (z asi 21 000 km2 pred konfliktom). Izrael získal 61 000 km2 Sinajského polostrova, 360 km2 pásma Gazy, 6 000 km2 západného brehu Jordánu a 1 000 km2 Golanských výšin.
- V apríli 1982 Izrael vrátil Egyptu Sinajský polostrov a v auguste 2005 sa stiahol z pásma Gazy (v súčasnosti ho kontroluje hnutie Hamas).
- Obyvateľstvo: Vojna dramaticky zmenila demografiu Izraela. Pred rokom 1967 žilo v krajine 2,5 milióna Židov a zhruba 400 000 Arabov. Dnes v Izraeli a na území palestínskej autonómie žije 5,3 milióna Židov a iba o jeden necelý milión menej Palestínčanov. Vojna vyhnala z domovov viac ako 350 000 Palestínčanov.
- Vojenská sila:
Izrael: 264 000 vojakov a 197 bojových lietadiel
súper: 300 000 vojakov (Egypt 150 000, Sýria 75 000, Jordánsko 55 000 a Irak 20 000 mužov) a 812 bojových lietadiel
- Obete konfliktu a materiálne škody:
Izrael: 776 mŕtvych, 2 563 zranených a 15 zajatých vojakov; zničených 40 lietadiel a 80 tankov
súper (odhady): 8 500 mŕtvych (6 000 Jordánčanov, 1 500 Egypťanov a 1 000 Sýrčanov), 45 000 zranených, 6 000 zajatých; zničených 450 lietadiel a 1 000 tankov
(ta)