Po bombovom útoku v Manchestri šéf labouristov Jeremy Corbyn povedal, že vinní sú teroristi, ale naznačil, že za problém zodpovedá aj zahraničná politika Británie a Západu. Aký v tom vidíte súvis?
Corbyn nesprávnym spôsobom poukázal na existujúci problém. Urobil to tak, akoby naša zahraničná politika bola jediným faktorom pri teroristických útokoch islamistických radikálov. Nie je to tak. Samozrejme, je potrebné pozrieť sa na vnímanie toho, čo robíme na Blízkom východe. Lebo naše činy niekedy džihádisti využívajú.
Napríklad je jasné, a britská vláda to aj priznala, že zapojenie sa krajiny do irackej vojny v roku 2003 výrazne nahnevalo britských moslimov. Dalo sa to využiť a extrémisti to aj urobili. Takže celá vec je pomerne zložitá.
Zahraničná politika Západu nie je jediný faktor, ktorý sa podieľa na útokoch. Extrémistické organizácie sú schopné verbovať ľudí zo sto rôznych krajín, z ktorých väčšina nemá nič spoločné s dianím na Blízkom východe. Samozrejme, to neznamená, že nemáme hovoriť o zahraničnej politike, ale ako vravím, nie je to jediný dôvod toho, čo sa deje.
Ako teda o tom hovoriť, ako hovoriť o chybách v zahraničnej politike Západu, aby to dávalo zmysel, aby to niekam viedlo?
Viac, ako o tom hovoriť, by sme sa mali vyhýbať krokom, ktoré priamo či nepriamo zapadajú do toho, ako džihádisti vidia svet. Pred irackou vojnou všetci experti varovali Britániu, aby zostala bokom. Hovorili o tom, že konflikt prispeje k sektárskemu napätiu. A že pravdepodobne povzbudí extrémistov, aby tvrdili, že Západ bojuje proti islamu. Všetky tieto rady vláda ignorovala, lebo cieľom bola invázia. Rozhodli politické dôvody. A teraz musíme žiť s dôsledkami.
Čo momentálne robí Západ na Blízkom východe správne a kde robí chybu?
Vojna proti teroristickej organizácii Islamský štát (IS), ktorú začal americký prezident Barack Obama, by si zaslúžila väčšiu pozitívnu pozornosť. Je pomerne úspešná. IS stratil v Iraku 60 percent územia, v Sýrii 30 percent. Organizácia sa rozpadá, iba sa bráni. Dokázali sme to aj bez toho, aby sme na Blízky východ poslali 150-tisíc vojakov. Operáciu proti IS mnohí kritizovali ako príliš pomalú, ale je pomerne úspešná.
Problém spočíva v tom, že aj keď teroristickú organizáciu porazíme vojensky, nemáme politické riešenie problému. Bez neho sa sunniti v Iraku, ktorí sa cítili utláčaní, a preto podporili IS, stále budú cítiť utláčaní. A v Sýrii sme veľmi vzdialení od mierového riešenia. Politicky sme len na začiatku a nevidím žiadne rýchle riešenie.
Keď sme hovorili o využívaní našich chýb teroristami, čo je v tejto chvíli hlavným motívom pre radikalizáciu?
V západnej Európe zapustili extrémisti korene na miestach, na ktorými štát stratil kontrolu. Hovorím o okrajových štvrtiach Paríža či Bruselu. V getách je veľká časť moslimského obyvateľstva, ktoré má pocit, že nemá perspektívu. A rovnako na týchto miestach sa príliš nevyskytovala polícia, bezpečnostné zložky. Ľudia sa tu už predtým zapájali do organizovaného zločinu a teraz sa k tomu pridal IS. Žije tu generácia, ktorá má pocit, že nemá budúcnosť, ktorá cíti, že nepatrí do Európy. K tomu prirátajte verbovačov IS, ktorých nikto nezastavil.
Extrémistické organizácie sú schopné verbovať ľudí zo sto rôznych krajín, z ktorých väčšina nemá nič spoločné s dianím na Blízkom východe.
Vieme o tom, tak čo s tým?
Musíme zmeniť celý prístup. Na jednej strane sa snažme dať ľuďom perspektívu. Vytvárajme sociálne centrá, pomáhajme mladým. Buďme na nich milí. Na druhej strane tam musíme poslať políciu. Keď mladí ľudí necítia, že existuje štát a spoločnosť, do ktorej sa môžu integrovať, tak aký to má všetko zmysel? Štát má svoje normy a zákony. Ide o presadenie jednoduchého sociálneho kontraktu, ktorý však na mnohých miestach nefunguje a IS to využíva.
Vidíte nejaké pozitívne prípady, kde sa to mení?
Sme svedkami mnohých iniciatív. Po vražde Thea van Gogha (holandského filmára zabil v roku 2004 islamisitický extrémista marockého pôvodu Mohammed Bouyeri, poz. red) to v boli v krajine starostovia a miestni ľudia, ktorí viedli boj proti radikalizmu.
Bolo dobré, že to všetko nerobila vláda. Ak sa do toho zapojili starostovia, odpadá argument o zahraničnej politike. Miestneho lídra neobviníte z toho, že bojuje v Iraku. Z Holandska tiež odišli ľudia za IS. No menej často z komunít, o ktoré sa spoločnosť zaujímala. Musíme však aj oveľa agresívnejšie postupovať proti radikálnym kazateľom. Máme prípady, keď títo ľudia v podstate posielali regrútov do Sýrie. Musíme nájsť prostriedky, ako ich jednoduchšie zastaviť, ak treba zatknúť a odsúdiť. Nie je to internet, ktorý radikalizuje. Sú to títo ľudia.
Ako to funguje?
Pozrite sa do Británie. Máte skupiny 20 – 30 regrútov z Portsmouthu, Cardiffu, Brightonu. Z menších miest. Podobne je to v Nemecku. Zo Zollingenu, z Wolfsburgu. V Nórsku polovica džihádistických bojovníkov nepochádza len z jedného mesta, ale dokonca z jednej ulice. Keby to bol iba internet, nedávalo by to zmysel, lebo web je predsa všade.
Tieto skupiny existujú, lebo ide o ľudí, ktorí sa poznajú, hrávali spolu futbal, chodili spolu na strednú školu. Dôverujú si. Radikalizácia sa uskutočnila osobným spôsobom. Internet a sociálne médiá sú dôležité v tom zmysle, že boli nástrojom na vytvorenie imidžu IS. Pred 50 rokmi by teroristická organizácia nebola schopná stať sa tak rýchlo, nazvime to globálnou značkou.
Pomohol k tomu internet, globálna komunikácia. IS dokáže vytvárať veľmi sofistikované produkty v angličtine. Prihovára sa nimi Európanom. Umožnil to internet. Ak sa však pýtate, kto sa rozhodol ísť bojovať do Sýrie či stať sa teroristom, tam stále asi na 95 percent ide o ľudí, ktorých na to naviedol niekto osobne.
Spomenuli ste, že IS stráca územie. V tejto súvislosti sa často hovorí o bojovníkoch, ktorí sa vrátia do Európy, že to je obrovská hrozba. Čoho sa okrem toho obávate?
Jedným z cieľov teroristov je šíriť hrôzu a rozdeľovať spoločnosť. Do istej miery sú v tom úspešní. Sme svedkami toho, že pravicoví extrémisti sú silnejší v Európe. Má to niečo spoločné aj s teroristickými útokmi. IS tomu rozumie lepšie ako ktorákoľvek teroristická organizácia. Prehrávajú v Iraku či v Sýrii, tak sa budú snažiť viac zamerať na Európu. Môže tom byť v podobe mimoriadne brutálnych útokov či použitia biologických, chemických zbraní.
Malo by to mať jednoznačný efekt. Európania by podliehali panike. Lebo by to bolo niečo nové. Poviem čosi, čo bude znieť cynicky. Ľudia si už zvykli na to, že niekto vrazí do davu autom. V Štokholme sa takémuto prípadu venovali médiá možno pol dňa. Ak chce IS mať ďalej vplyv, musí zájsť ďalej. Viem, že bezpečnostné služby sa veľmi obávajú, že by teroristi mohli použiť chemické či biologické zbrane.
Zachytili sme veľa rozhovorov podporovateľov IS, v ktorých sa o tom rozprávajú. Netvrdím, že budú schopní to urobiť, ale hovoria o tom. A potom sú tu brutálnejšie útoky, pri ktorých ani nemusí zomrieť veľa ľudí. Bol som nedávno Paríži a šéf protiteroristického centra mi povedal, že najšokujúcejší útok, čo sa týka reakcií verejnosti, bolo sťatie starého kňaza v kostole. Zomrel jeden človek, alebo bolo to šokujúce. IS je majstrom vo vytváraní divadla násilia. Ako útok na tínedžerov na popkoncerte. IS je perverzne kreatívny.