Rebeli z radov armády sa vlani v júli pokúsili prevziať v krajine moc. Ukázalo sa však, že vláda prezidenta Recepa Tayyippa Erdogana má jednoznačnú podporu medzi obyvateľstvom. Ľudia vyšli do ulíc, aby zastavili tanky pučistov a prevrat zlyhal.
Erdogan skúšku zvládol a teraz je na vrchole moci. V apríli Turci v kontroverznom referende schválili zmenu politického systému krajiny z parlamentného na prezidentský. O to sa Erdogan dlhodobo usiloval. Nové pravidlá budú platiť od roku 2019.
Foto: SITA/AP, Burhan Ozbilici
Žiadali sme pre vás slobodu
"Bol to dar od Boha,“ vyhlásil turecký prezident krátko po puči, pri ktorom zahynulo 290 ľudí a 1 400 ich bolo zranených. Tí bránili demokraticky zvolenú vládu pred vojenským zásahom. Rok po zmarenom prevrate však čistky v krajine zasiahli celú spoločnosť.
Vláda tvrdí, že bojuje proti prívržencom Fethullaha Gülena, ktorí vraj puč pripravili. Tvrdá ruka režimu však dopadla na akademikov, učiteľov, novinárov aj opozičných politikov. Gülen, ktorý žije v USA a Ankara ho označuje za teroristu, zodpovednosť za prevrat odmieta.
Po puči sľúbil Erdogan vybudovať nové Turecko. Opakuje však neprijateľné postupy a chyby svojich bývalých nepriateľov. Asi najlepšie mu to pred niekoľkými dňami pripomenula ľudskoprávna organizácia Amnesty International (AI).
Je to šikovný politik a je veľmi charizmatický. Je veľa Turkov, ktorí by skutočne položili za neho život. A s minuloročným pučom tento pocit u niektorých ešte narástol.Howard Eissenstat, expert na Turecko z Univerzity sv. Vavrinca v New Yorku
"Pamätáte si rok 1998, prezident Erdogan? My áno. Vtedy sme požadovali vaše prepustenie. Teraz žiadame, aby ste okamžite oslobodili riaditeľku našej tureckej pobočky,“ uviedla Amnesty International.
V roku 1998 naozaj skončil Erdogan na štyri mesiace za mrežami, keď štát zakázal pôsobenie jeho vtedajšej islamistickej strany. Na toto ho upozornila aj Amnesty International. Pred pár dňami totiž Erdoganov režim zatkol Idil Eserovú z tureckej pobočky AI.
"Žiadny štát nemôže fungovať s tými, ktorí neukážu lojálnosť. Náš boj bude odhodlane pokračovať,“ citovala agentúra AP tureckého premiéra Binaliho Yildirima. Predseda vlády takto ospravedlňuje čistky a zatýkanie.
Lenže kto určuje mieru lojálnosti? V roku 2015 sa konali v Turecku dva razy voľby. Na prvýkrát získala Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) menej ako 41 percent hlasov. Druhý pokus jej už vyšiel lepšie, keď ju volilo 49,5 percenta voličov. Aprílové referendum o ústavných zmenách však tiež prešlo len veľmi tesne. Schválili ich pomerom 51,41 percenta k 48,59 percenta.
A bolo to v situácii, keď provládna kampaň absolútne dominovala médiám a opozícia tvrdí, že volebná komisia akceptovala 1,5 milióna volebných lístkov, ktoré neboli opečiatkované.
Ako vládnuť Turecku
"Hlavnou výzvou prezidenta Erdogana vždy bola a stále je polarizácia krajiny,“ reagoval pre Pravdu Özgür Ünlühisarcikli, šéf ankarskej pobočky organizácie German Marshall Fund. "Je to irónia. Polarizácia krajiny umožnila Erdoganovi, aby si ľahšie skonsolidoval svoju volebnú základňu. Ale zároveň to predstavuje problém v súvislosti s tým, ako štátu vládnuť,“ pripomenul expert.
Na to, ako je krajina hlboko rozdelená, upozorňuje aj Mike Wuthrich, expert na tureckú politiku z Kansaskej univerzity. "Je pravda, že Erdogan má pod kontrolou všetky formálne zložky tureckého politického systému. V tomto zmysle sa dá povedať, že už ani nemôže byť mocnejší, ako momentálne je. Z výsledkov rôznych volieb vieme, že Erdoganova podpora medzi obyvateľmi je skutočná a živá. Ale stále sa to týka len asi polovice verejnosti,“ vysvetlil Wuthrich.
Otázkou však je, ako ďaleko je ochotný Erdogan zájsť v ďalšom posilňovaní moci. "Je to šikovný politik a je veľmi charizmatický. Je veľa Turkov, ktorí by skutočne položili za neho život. A s minuloročným pučom tento pocit u niektorých ešte narástol,“ uviedol pre Pravdu Howard Eissenstat, expert na Turecko z Univerzity sv. Vavrinca v New Yorku.
"Polovica krajiny je však proti nemu. Môžu ju umlčať silou, ale bude strácať demokratickú reputáciu. Pre niekoho, kto osebe tvrdí, že je demokrat, je to dôležité. A dokonca aj jeho vlastná AKP Erdogana síce môže akceptovať ako autoritatívneho populistu, ale ako diktátora ho odmietne,“ myslí si odborník, ktorý sa podieľa na Projekte pre blízkovýchodnú demokraciu.