Bot v stredu vyslovil názor, ktorý nikoho neprekvapil. Zamietol argumenty Slovenska a Maďarska. Kvóty odhlasovala Rada EÚ v septembri 2015. Konečný verdikt Súdneho dvora v prípade žaloby Bratislavy a Budapešti sa očakáva do konca roku.
Zlá komunikácia
Slovensko a Maďarsko, ale ani Poľsko a Česko, sa však zjavne nechystajú vziať na svoje územie nejakých azylantov v rámci povinnej relokácie.
Budeme potrebovať istý mechanizmus premiestňovania azylantov. Môžeme to brať ako cenu za schengenský systém voľného pohybu.Kristof Bender, Európska stabilizačná iniciatíva
"Je jasné, že je potrebný efektívny mechanizmus, ktorý by zmiernil migračný tlak na krajiny ako Grécko či Taliansko. Keď však hodnotíme schému povinnej relokácie, tak kľúčovým prvkom, ktorý je potrebné vziať do úvahy, je politická komunikácia a dialóg. Povinné kvóty sa zmenili na zdroj sporov a prispeli k tomu, že verejnosť je v súvislosti s migráciou viac náchylná na manipulácie. Je to aj pre chýbajúcu efektívnu komunikačnú stratégiu EÚ,“ reagovala pre Pravdu odborníčka na európsku politiku Anna Visvizi z Americkej akadémie v Grécku. Podľa expertky nedostatočné vysvetľovanie mechanizmu relokácie prispelo k tomu, že viaceré štáty ho začali vnímať ako snahu o obídenie ich migračných politík. Malo však ísť v prvom rade o systém pomoci utečencom.
Kvóty na azylantov prišli v septembri 2015 pre viaceré krajiny naozaj ako blesk z jasného neba. Najmä, keď si pripomenieme minulosť. Taliansko dlhodobo tlačilo na rozdelenie bremena migrácie. Pred rokom 2015 to však odmietali takmer všetky členské štáty EÚ vrátane Nemecka. Hovorili o zachovaní dublinského systému, teda, že žiadosť o azyl musí riešiť tá krajina EÚ, do ktorej ako prvej utečenec dorazí.
Cena za Schengen
"Talianska izolácia v politickej debate o reforme európskeho migračného a azylového systému trvala do leta 2015. Vtedy s otvorením balkánskej cesty začal prúdiť veľký počet žiadateľov o azyl z Blízkeho východu do strednej a severnej Európy, najmä do Nemecka a Švédska,“ uvádza štúdia Holandského inštitútu pre medzinárodné vzťahy Clingendael. "Na papieri bolo najvýraznejšou zmenou pozície Berlína a spojenectva s Rímom prijatie rozhodnutia o relokáciách. Bolo to dôležité, lebo to poukázalo na možnú zmenu prekonaného dublinského systému. Ale uvedenie premiestňovania azylantov do praxe je zlyhaním pre bezprecedentné rozdiely medzi krajinami, čo je najviac viditeľné vo visegrádskej štvorke. Ukázalo to na limity možnej zmeny v európskom migračnom systéme,“ píše sa v štúdii.
Dublinský systém, v ktorom prvá krajina, do ktorej vstúpi azylant, je za neho zodpovedná, môže fungovať len v dobrých podmienkach. Pripomína to Kristof Bender z Európskej stabilizačnej iniciatívy vo Viedni. Aj to len v tom prípade, že systém nikoho nezaujíma.
"Čo to znamená? Že dublinský azylový systém nikdy poriadne nefungoval v tom zmysle, že by azylantov skutočne vo veľkej miere vracali jednotlivé členské štáty EÚ do krajiny príchodu. Pred veľkou migračnou krízou to nebol problém. Počty azylantov, ktorých mali vrátiť do Talianska či Grécka, boli také, že ich Nemci, Švédi, Rakúšania, Francúzi či Holanďania neriešili,“ vysvetľuje pre Pravdu Bender.
Migračná kríza podľa experta naraz priniesla kvóty. "Ide o 160-tisíc ľudí, teda malé číslo. Ale nebolo to príliš múdro vysvetlené. Pre politikov ako maďarský premiér Viktor Orbán to bola príležitosť tvrdiť, že je nútený akceptovať utečencov. A využil ju,“ povedal Bender. "Nemôžeme však pripustiť, že Taliansko a Grécko sa postarajú o migrantov iba samotné. A možno budú v budúcnosti pod podobným tlakom iné krajiny. Budeme potrebovať istý systém premiesťovania azylantov. Môžeme to brať ako cenu za schengenský systém voľného pohybu. Ten nám všetkým prináša obrovské výhody, preto musíme byť pripravení zaň zaplatiť istú cenu,“ myslí si Bender.
Macronov plán
Krajiny, ktoré absolútne odmietajú kvóty, rady hovoria o potrebe ochrany vonkajších hraníc EÚ. Preložené z politickej reči to v podstate znamená, že únia by na svoje územie migrantov nemala pustiť. Francúzsky prezident Emmanuel Macron prišiel včera so svojou verziou tohto konceptu. Šéf Elyzejského paláca podľa agentúry AFP vyhlásil, že žiadosti o azyl utečencov už toto leto bude Paríž vybavovať v Líbyi, aby sa ľudia nepúšťali na nebezpečnú cestu cez Stredozemné more.
Zo severoafrickej krajiny prúdi momentálne cez centrálne Stredomorie najmä do Talianska najviac migrantov. Nejde však o obyvateľov Líbye, ale väčšinou o občanov iných afrických krajín. Najviac ich tohto roku prišlo do Talianska z Nigérie.
Macronov plán na riešenie problému v Líbyi však so sebou prináša obrovské otázniky. "Som skeptický k takémuto projektu. Nie je to nová myšlienka. Neviem si však predstaviť, ako bude fungovať v praxi. Ako ľudí do takýchto centier dostaneme? Budeme ich tam držať násilím? Pravdepodobne hovoríme o desaťtisícoch ľudí. Čo s tými, čo azyl nedostanú? Vyhodíme ich na ulicu a necháme ich skúsiť cestu cez more?“ kladie otázky Bender. "Veď nezabudnite, že sme v Grécku, čo je členský štát únie, mali problém vytvoriť systém, ktorý bol schopný postarať sa v relatívne krátkom čase o žiadosti azylantov,“ pripomenul expert.