Novým dokumentom sa obe krajiny vzdali všetkých územných nárokov voči druhej strane a sľúbili nevykonávať ani podporovať vzájomné nepriateľské aktivity. Bulharsko sa zaviazalo podporovať integráciu Macedónska do EÚ a NATO a obe krajiny plánujú zostaviť komisiu s cieľom objektívne zmapovať svoju spoločnú históriu. Ďalej budú obe strany rozširovať spoluprácu v obchode a dopravnej infraštruktúre a uvoľnia hraničné kontroly.
„Ak sa budete pozerať dozadu, zakopnete a spadnete. Preto sme sa rozhodli hľadieť vpred,“ povedal v macedónskej metropole bulharský premiér Bojko Borisov. „Som presvedčený, že za desať rokov budú viditeľné výsledky,“ dodal. Zároveň ide podľa neho o dôkaz, že aj na nepokojnom Balkáne sa môžu spory riešiť rokovaním bez zahraničných sprostredkovateľov.
Borisov a jeho macedónsky náprotivok Zoran Zaev si za stretnutie vyslúžili chválu niekoľkých európskych činiteľov. Šéfka diplomacie EÚ Federica Mogheriniová a eurokomisár pre susedskú politiku a rozšírenie Johannes Hahn v spoločnom vyhlásení označili dohodu za „inšpiráciu pre celý región“. Nemecký minister zahraničia Sigmar Gabriel ocenil skutočnosť, že podpis prišiel necelé dva mesiace po nástupe vlády Zorana Zaeva.
Dokument však kritizuje konzervatívna macedónska opozícia, podľa ktorej ide o prejav kapitulácie Bulharsku. Strana VMRO-DPMNE, ktorá krajine pred súčasnou ľavicovou koalíciou vládla desať rokov a ktorá má v 120-člennom parlamente 51 kresiel, uviedla, že dokument neratifikuje. Dohoda podľa nej poškodzuje národné záujmy v oblasti jazyka, dejín a národnej identity.
Bulharsko od 19. storočia vnímalo macedónsky národ ako obyčajnú odnož toho bulharského. Vtedy bulharskí nacionalisti vyhlásili do tej chvíle osmanské Macedónsko za súčasť svojho územia, čo viedlo k zrodu nezhôd medzi oboma kultúrne blízkymi národmi. Spory z toho obdobia sú stále citeľné, hoci Bulharsko si už nenárokuje moc nad macedónskym územím. Tamojší akademici však stále považujú macedónčinu za dialekt bulharčiny.
Historické názory susediacich štátov sa podľa serveru BalkanInsight rozchádzajú aj v tom, či revolucionári z osmanského obdobia pochádzajú z jedného, či z druhého národa. Oba ich pritom oslavujú ako svojich hrdinov. Obe krajiny sa tiež v minulosti vzájomne obviňovali, že na svojom území porušujú práva národnostných menšín.