Mnohí mu vyčítajú, že viac ako filmovému umeniu sa dnes venuje umeniu politiky.
Podľa vás vám súkromný život nevyšiel. A čo ten spoločenský? Opakujete, že ste sovietsky človek, ale dnes sa v súvislosti s Brežnevovými „zlatými časmi stagnácie“ hovorí ako o nostalgii.
Obdobie existencie Sovietskeho zväzu si vysoko vážim. Osobne mi dal veľa. Rovnako aj súčasnej Ruskej federácii. Bývalý ZSSR splnil misiu, ktorú musel splniť.
V čom konkrétne?
Napríklad v oblasti modernizácie Ruska, ale napríklad aj v prípade víťazstva nad fašizmom a následného obnovenia krajiny či v prípade vzniku spoločenstva socialistických krajín. Všeobecne ZSSR ovplyvnil život v Európe i vôbec vo svete. Vychoval celé pokolenie ľudí, vrátane vo vtedajšom Československu. A to aj s chybami a zločinmi. A súčasný vývoj v Rusku? Považujem ho za krok vpred. V porovnaní s minulosťou je kvalitatívne na vyššej úrovni a mnohí to podceňujú.
Foto: SITA/AP, Alexander Zemlianichenko
Významný americký režisér Stanley Kramer vás v rokoch štúdií upozornil, že v tvorbe je najhlavnejšia trpezlivosť. A čo v obyčajnom živote? Nestrácate ju niekedy, keď vidíte okolo seba aj v politike často mnoho toho, s čím nesúhlasíte?
Bolo to počas vysokoškolského štúdia. Rodičia boli na Moskovskom filmovom festivale a stretli Kramera. Predstavili ma ako možno budúceho filmového tvorcu. Napísal mi venovanie, v ktorom spomenul aj trpezlivosť. Vtedy sa mi to zdalo dosť nudné. Neskôr som sa však presvedčil, že Kramer mal pravdu, ak berieme našu profesiu.
A v živote?
Je to ako v známom prísloví, podľa ktorého človek mieni a Boh mení.
Veľa sa dnes hovorí o mládeži, jej chápaní sveta, o jej budúcnosti. Podľa vašich slov žije vo virtuálnom svete. Nečaká ju vari nič dobré?
Je to vážny problém. Aj keď želáme svojim deťom to najlepšie, tak toto pokolenie čakajú veľké a tvrdé životné skúšky. Až po ich prekonaní, keď, ako sa obrazne vraví, narazia nosom do steny, pochopia, že reálny život je o niečom inom. Hovorím to na základe vlastnej skúsenosti. Dnešný život nie je taký, aký ho mládež vidí na obrazovkách počítačov. A to je veľmi nebezpečné. Nuž ale, taký je život.
Nedávno vyvolal rozruch filmový šot populárneho amerického herca Morgana Freemana adresovaný nielen Bielemu domu, ale Američanom vôbec. Prečo ten rozruch? Kvôli nepriamej kritike Putina, spomenutej ruskej hrozbe?
Pán Freeman v podstate vyzval na vojnu. Možno si to neuvedomil. Bolo by to však čudné. Veď je dospelý. Mal by si uvedomovať, o čom hovorí. Dvadsaťročnému alebo štyridsaťročnému možno ešte prepáčiť, ale on má už osemdesiat. Dosť na to, aby chápal, čo hovorí.
Tým skôr, že naša profesia by mala slúžiť vzájomnému porozumeniu ľudí. Z tohto aspektu je spomínaný šot hnusným výplodom. Rád by som pánovi Freemanovi pripomenul osud niekdajšieho ministra obrany Jamesa Forrestala. V máji 1949 v psychiatrickej nemocnici a s krikom „Rusi idú“ skočil z okná zo 16. poschodia.
Aj počas choroby často spomínal „ruskú hrozbu“ a tvrdil, že Rusi prichádzajú. Radím preto pánovi Freemanovi, aby bol opatrnejší vo svojich vyjadreniach. Mal by si napríklad spomenúť aj na film Doktor Strangelove, dielo svojho krajana, rovnako známeho amerického režiséra Stanleyho Kubricka.
V ňom psychický narušený generál pod vidinou ruskej hrozby začal jadrovú vojnu. Ak by sa to stalo dnes, tak je po Hollywoode aj po nás. Američania Freemanovi veria a mal by byť preto zodpovednejší v prejavoch na verejnosti. Ak mu za šot zaplatili, tak je to ešte horšie. Mám totiž podozrenie, že nie náhodou vybrali takúto populárnu a charizmatickú osobnosť a nie napríklad Sylvestra Staloneho či Arnolda Schwanzeneggera.
Ako si vysvetliť, že vy, človek, ktorý sa hlási k demokratom, je stúpencom prezidenta Putina, ktorého zase jeho odporcovia hlavne na Západe charakterizujú ako diktátora? Najnovšie v súvislosti s čistkami na úrovni gubernátorov.
V prípade gubernátorov je to v súlade s platnou ústavou. Navyše, prezidenta Putina zvolili priamym hlasovaním, ktoré napríklad v USA neexistuje. A podľa mňa ide o jeden zo základných atribútov demokracie. A Putin má stále vysokú podporu obyvateľstva.
Aj vašu.
Nie som od prezidenta závislý. Pripomínam, že keď sa prvýkrát o ňom hlasovalo, nedal som svoj hlas. Ibaže za roky, počas ktorých ho sledujem, ma presvedčil, že robí veľa pre Rusko i svet. Pravda je, že v mnohých otázkach nevyhovuje Západu, USA.
Niektorí ho kritizujú aj doma, že priveľmi sústredil moc vo svojich rukách.
Opakujem, že prezident Putin robí všetko v súlade s ústavou.
V Moskve však neraz počuť o potrebe obmeny kádrov. Nie je však vylúčené, že prezident Putin sa bude aj v najbližších voľbách opäť uchádzať o prezidentský mandát.
Ak sa tak stane, tak určite vyhrá. Má stále veľkú podporu. Mimochodom, nedávno aj nemeckú kancelárku Angelu Merkelovú zvolili. Už štvrtý raz za sebou. A to vás neprekvapuje? Riadi Nemecko dlhšie ako svojho času Leonid Brežnev. Je to v súlade s nemeckou ústavou. Páči sa nám to, alebo nie, musíme to akceptovať.
Spomínate Merkelovú. Ako s ňou ako konzervatívnou političkou môže Putin nachádzať spoločnú reč rovnako ako s novodobým tureckým sultánom Erdoganom, ktorý v minulosti narobil Moskve nepríjemnosti? Existuje vlastne ešte v politike delenie na ľavicu a pravicu?
Podľa mňa dnes sa politický svet delí na liberálov a všetkých ostatných, ktorí sú proti nim. V skutočnosti sa pravica a ľavica spája proti liberálom.
Prečo?
Po páde komunizmu sa myšlienka liberalizmu, ktorú vždy presadzovali v USA, stala dominujúcou. Samotná idea liberalizmu nie je zlá: sloboda človeka, čo najmenej zasahovania štátu. Čím je toho viac, tým lepšie.
Ako však povedal Engels, ktorý nebol hlúpy, každá myšlienka sa rodí ako iris a umiera ako dogma. A to je aj prípad liberalizmu. Myšlienka slobody človeka prekročila hranice jeho existencie. Navyše, vo svete, kde dnes žije osem miliárd ľudí, nemôžete deklarovať slobodu človeka v takom rozsahu, v akom to robia dnes liberáli. Zjednodušene povedané, stále platí, že sloboda jedného obmedzuje slobodu druhého. Platí to aj na Západe.
Aký ďalší vývoj predpokladáte?
Spočíva vo vzniku národných štátov. Spomíname liberalizmus. Vari Slováci otvoria hranice? Nie, pretože to ľudia nechcú. Neznamená to však napríklad obmedzenie v cestovaní. Možno sa premiestňovať aj bez víz. Myslím si preto, že EÚ čaká prestavba, pretože v súčasnej forme smeruje k rozpadu. V únii je priveľa krajín, záujmov a rôznej mentality.
Je to s ňou ako s biblickým Babylonom. Myšlienka vytvorenia mnohonárodnostného impéria vždy skrachovala. Problém bude napríklad s Katalánskom, ale aj na opačnej strane sveta, s Kurdmi.
Vráťme sa však k vášmu susedovi – Ukrajine. Existuje dnes nejaké skutočné východisko zo situácie, v ktorej sa ocitli vaše vzájomné vzťahy?
Najväčším problémom je, že Ukrajinu dnes riadia cudzinci. Kým bude existovať vonkajší vplyv, dovtedy sa nič nezmení. Dovtedy, kým bude Západ podporovať nacionalistický režim v Kyjeve, ktorý má blízko k nacizmu. Ubezpečujem vás, že ak sa to skončí, tak sa všetko zmení. Budúcnosť Ukrajiny je historický daná v spojení s Ruskom.
Možno očakávať prejav nevôle vyvolaný zdola, teda nejaký tretí Majdan, alebo trpezlivosť Ukrajincov je nekonečná?
Môžeme vychádzať iba z dejín, ktoré potvrdzujú trpezlivosť Ukrajincov. Majú to v mentalite. Neznamená to však niečo zlé. Akoby tu išlo o nejaký filozofický pohľad: a čo ak sa všetko na dobré obráti. V tomto smere sú Ukrajinci viac ruskí ako Rusi.
V konečnom dôsledku sme síce dva rozdielne národy, ale spája nás spoločná národnosť. Všetko dnes závisí od vývoja vzťahu Ruska so Západom, nie od Ukrajiny. Ukrajina je len zámienkou.
Krym bude opäť náš aj ich, ale zatiaľ je však všetko v polohe zápasu Západu s Ruskom.
A čo ruské heslo Krym je náš. Nič sa na tom nikdy nezmení?
Určite sa zmení, ale až po tom, čo sa podarí vyriešiť otázku vzťahu Ruska s Ukrajinou. Potom bude Krym náš aj ich. Zatiaľ je však všetko v polohe zápasu Západu s Ruskom.
Počas služby v armáde ste vraj pochopili, že ak má človek v ruke zbraň, tak a priori cíti prevahu nad ostatnými. Platí to aj dnes pri pohľade na blízkovýchodný vývoj, ale aj oveľa bližšie – na Ukrajine na pozadí zasahovania zvonku.
Platí to stále. Svet tak funguje.
Robí to však aj Moskva a mnohí jej to vyčítajú.
Prirodzene, že to robí aj Moskva. Tak ako aj iní. Napokon Rusko to robilo vždy. Bolo vždy silnou krajinou a keď nebolo, tak bolo zle a jeho obyvateľov bolo treba viesť a vyviesť z marazmu.
Stále ste presvedčený o tom, že správne smerovanie Ruska spočíva v tom euroázijskom, ako to tvrdil aj historik Lev Gumeľov?
Rusko je prirodzenou euroázijskou krajinou. Čiastočne je v Ázii a rovnako aj v Európe. Vždy bude mostom medzi oboma kontinentmi. Nie náhodou Východ vždy viac dôveroval Rusku ako Západu. Pritom preberáme mnohé zo Západu, ale aj z Východu. A to je výhodou Ruska. V tejto súvislosti by Západ mal konečne brať Rusko ako skutočnosť, lenže to zatiaľ odmieta.
Tvrdíte, že Rusi majú hlúpu schopnosť podceňovať sa. Dá sa proti tomu niečo robiť?
Určite nie. Je to v ich mentalite. Rovnako ako vo všeobecnosti v prípade Slovanov. Pritom zbytočne. Možno však, že to nie je zlá vlastnosť. Napríklad preto, lebo Rusi sa nikdy nepovyšovali nad ostatných. V tom je naša slabosť, ale aj sila. Výsledkom je, že ľahko sa vieme dohodnúť s akýmkoľvek národom. Aj preto sme sa stali veľkou krajinou.