„Čo sa stalo s pešmergami, ktorí ako jediní dokázali efektívne bojovať s islamskými radikálmi?“ kladú si dnes mnohí otázku. Pritom v rukách irackých vládnych jednotiek bojujúcich spoločne s príslušníkmi šiitských oddielov známych ako Hášd aš Šábi podporovaných Iránom sa ocitol aj miliónový Kirkúk, z ktorého už vyhnali asi 80-tisíc Kurdov.
V irackej ústave je totiž zákon číslo 140, podľa ktorého o meste má rozhodnúť referendum. V ňom sa majú Kurdi rozhodnúť pre Irak alebo pre kurdskú autonómiu. Vyháňanie Kurdov má pripraviť pôdu pred možným plebiscitom tak, aby väčšinu malo arabské a turkménske obyvateľstvo.
V irackej ústave je zakotvený aj štatút irackého Kurdistanu, ktorý sa viacerí v parlamente usilovali zrušiť. Zatiaľ neúspešne.
„Ústava sa meniť nebude,“ potvrdil napokon aj iracký premiér Hajdar Abádí. Podľa neho regionálna samostatnosť Kurdov je a bude realitou. V tejto súvislosti je zaujímavé, že ak chce cestovať Kurd z irackého Kurdistanu do Iraku, teda na územie kontrolované Bagdadom, tak musí mať vízum. Platí to aj opačne v prípade Iračanov smerujúcich na sever štátu. Možno práve preto neexistujú atentáty. Militantní Arabi sa tam nedostanú.
„Porážku majú na svedomí trvajúce kurdsko-kurdské rozpory,“ počuť v Kurdistane na každom kroku na adresu „historickej zrady“ vo vlastných radoch. V tejto súvislosti sa hovorí o strane Vlastenecký zväz Kurdistanu a sprisahaní jej časti s irackou vládnou mocou v Bagdade. Výsledkom bolo, že „mnohé zodpovedné osoby vzdali bez boja citlivé objekty“ a dnes kurdský parlament už vedie vyšetrovanie v snahe určiť konkrétnych vinníkov.
Zatiaľ sa vie, že všetko sa začalo ešte pred samotným vojenským zásahom vládnych jednotiek na sporných územiach. Teda tam, kde žije kurdská väčšina, ale územie nie je súčasťou regionálneho útvaru známeho ako iracký Kurdistan.
„Vysoká bojová morálka pešmergov a ich súčinnosť s civilistami boli hlavnou prekážkou Bagdadu v snahe čo najskôr získať opätovnú kontrolu nad Kirkúkom a vôbec spornými územiami,“ konštatoval pre Pravdu vysokopostavený vojenský zdroj v Kirkúku, ktorý si želal ostať v anonymite.
A tak na scénu prichádza Hero, manželka Džalálala Talabáního, ktorý bol roky vo vedení Iraku. Keď v októbri zomrel, jeho polovička aj so synom prevzali politickú aktivitu. Vo svojej bašte v Sulemjmánii sa dohodli s predstaviteľom Bagdadu a celý plán spresnili v Báni, na iránskej strane spoločnej hranice. Jeho podstata spočívala v tom, že v prípade útoku oddielov Hášd aš Šábi pešmergovia Talabáního manželky ustúpia bez boja. Tým skôr, že z 37 veliteľov spomínaných oddielov milícií sa podarilo 25 „odmeniť“ za zradu veľkou sumou.
Barzání na spoločnom rokovaní všetkých kurdských politických zoskupení sa ešte pokúsil o dohodu. Jej podstatou bolo, že výsledky plebiscitu, v ktorom sa 92 percent Kurdov vyslovilo za samostatný Kurdistan, nezrušia. Ibaže Hero Talabáníová mala v tom čase už iné plány.
"A tak jej pešmergovia odovzdali obsadené územie bez boja šiitským oddielom Hášd aš Šábi a navyše obrátili zbrane proti kurdským bratom. Napadli ich od chrbta. Svedčia o tom smrteľné rany nič netušiacich obetí,“ potvrdil náš zdroj.
Vedel Západ o útoku?
Hero neskôr opätovne vycestovala do iránskeho mesta Bání, kde jej zaplatili obrovskú sumu za vykonanú zradu a za ubezpečenie, že bude naďalej podporovať Teherán. Jej konanie, podľa zdrojov v Erbile, len potvrdzuje, že medzi Barzáním a jeho Kurdskou demokratickou stranou na jednej strane a Talabáního Vlasteneckým zväzom Kurdistanu na strane druhej trvá aj po dlhoročnej vojne, ktorá si vyžiadala desaťtisíce obetí, neprekonateľné nepriateľstvo.
„Keď tzv. vládni pešmergovia videli, že horské kmene pešmergov utekajú, spojili sa s Barzáním v snahe dohodnúť sa na ďalšom postupe. Ibaže Barzání, nechcel začať opätovne bratovražednú vojnu. Uvedomoval si, že je nezmyselné postaviť sa na odpor oddielom Hášd aš Šábi vyzbrojených hlavne americkými zbraňami. A tak vydal rozkaz ustúpiť zo všetkých pozícií,“ potvrdil Pravde zdroj blízky kurdskému vojenskému veleniu. Neskôr Barzání v rozhovore pre Newsveek vyhlásil: „Je jasné, že USA a Británia vedeli vopred od Bagdadu o útoku na Kirkúk. Nič neurobili, z čoho vyplýva, že s tým súhlasili.“
V Erbile, metropole irackého Kurdistanu, sú dodnes presvedčení: zrada časti Talabáního Vlasteneckého zväzu Kurdistanu iba potvrdzuje, že najväčšími nepriateľom Kurdov sú Kurdi.