Rozsudok nad Mladičom je odkaz svetu, hovorí svedok genocídy

, , 23.11.2017 13:00

Prezývajú ho Elie Wiesel Bosny, podľa legendárneho pamätníka holokaustu. Hasan Nuhanovič (49) prežil útrapy vyše trojročného obliehania východobosnianskej moslimskej enklávy Srebrenica aj s tragickým finále, ktoré OSN uznala za jediný prípad genocídy v Európe od druhej svetovej vojny.

Venuje sa dokumentácii spáchaných zločinov, osobné svedectvá podáva na súdnych procesoch i v troch knihách, ktoré napísal. Vynesenie rozsudku nad Ratkom Mladičom, niekdajším vojenským veliteľom bosnianskych Srbov, prijal ako oneskorenú satisfakciu. „Dĺžka vymeraného trestu už nie je dôležitá. Mladič je jednou nohou v hrobe. Rozsudok potrebuje svet, musí sa stať odkazom pre budúce generácie,“ povedal pre Pravdu.

Hasan Nuhanovič.
Hasan Nuhanovič. Autor: SITA/AP, FRED ERNST

S Mladičom máte osobné nevyrovnané účty. V Srebrenici počas genocídy, za ktorú bývalého generála v Haagu odsúdili, ste prišli o najbližších príbuzných. Ako sa vám podarilo prežiť?

Zachránilo ma to, že som pracoval pre OSN. Bol som tlmočníkom vojenských pozorovateľov Spojených národov, čo bola jedna zo zložiek UNPROFOR, vojenskej misie OSN. Na rozdiel od holandského bataliónu UNPROFOR, ktorého 450 príslušníkov malo v Srebrenici brániť tamojšiu chránenú zónu, pozorovateľmi boli neozbrojení dôstojníci. V rokoch 1993 až 1995 som pracoval aj so slovenskými a s českými pozorovateľmi. Ich mená si už, žiaľ, nepamätám, ale tváre áno.

Prišli ste pri svojej práci do kontaktu aj s Mladičom, ktorý po dobytí Srebrenice 11. júla 1995 vstúpil do mesta?

Ja nie, ale môj otec Ibro bol na jednom stretnutí s ním na základni holandského bataliónu UNPROFOR v Potočaroch. Bolo to predpoludním 12. júla. Otec pritom nemal nijakú oficiálnu funkciu. Bol iba jedným z asi 25-tisíc utečencov, ktorí hľadali útočisko v srebrenickej chránenej zóne. Funkcionári mesta, ktorí prípadne mohli rokovať s Mladičom, odišli z neho deň predtým s prvou kolónou utečencov, keď mesto padlo do rúk jeho vojakov.

O čo išlo na stretnutí s Mladičom?

Veliteľ Holanďanov Thom Karremans vybral otca, ešte jedného chlapa a jednu ženu medzi masou utečencov náhodne. Hľadal vysokoškolsky vzdelaných ľudí. Predtým rokoval s Mladičom a zrejme pritom vznikla idea tohto stretnutia. Mladič chcel od otca a ostatných dvoch vedieť, či utečenci, ktorí sa vydali deň predtým v kolóne na cestu cez lesy smerom na Tuzlu, majú zbrane. To bola pre jeho vojakov hrozba. Otcovi povedal: "Odovzdajte zbrane!“ Otec hovorí: "Aké zbrane? Tu nemá nikto zbrane.“

Aký dojem mal váš otec z tohto stretnutia?

Bol pomerne optimisticky naladený. Mladič im totiž povedal, aby pripravili plán evakuácie: "Prineste mi ho a my vás potom všetkých bezpečne odvezieme z Potočarov.“

Odovzdali takýto plán Mladičovi?

Nie. Jeho to v skutočnosti ani nezaujímalo. Chcel len vedieť, či máme zbrane. Nejaké zbrane mali tí, čo odišli v spomínanej prvej kolóne 11. júla. Za celý čas bojov od roku 1992 do roku 1995 v Srebrenici bolo dohromady sotva 1 000 pušiek, ale do nich nebolo dosť nábojov. Mohli sme sa naozaj brániť? Nás mal brániť UNPROFOR, medzinárodné spoločenstvo.

Mladič sa však zrejme bál o svojich.

Až keď mu jeho vojaci hlásili vysielačkou, že v Srebrenici a medzi utečencami zhromaždenými v Potočaroch okolo základne UNPROFOR-u nemá nikto zbraň, ožil. Vyšiel von, upokojoval ľudí, že sa im vraj nič nestane, rozdával deťom čokoládu a bonbóny. To všetko trvalo iba hodinu a pol v prítomnosti novinárov a kameramanov, ktorých priviezol so sebou.

Jeho stretnutie s vaším otcom a dvoma ďalšími utečencami však nesnímali.

Nie, svedectvo o tom, že mu niekto oponuje, sa nehodí do propagandy hrdinu. Kamery nezachytili ani okamih, v ktorom jeden člen Mladičovho sprievodu zrúkol na môjho otca: "Ty si Turek, že?!“ Otec mu hovorí: "Nie, som Bosniak.“ Na to ho zrazili päsťou k zemi. Neznášali, keď sme sa hlásili k svojej národnosti, lebo nám upierali i štátnosť. Preto sa pustili do systematického masového zabíjania, do genocídy. To je pointa príbehu.

Žena sa skláňa nad hrobom člena jej rodiny na...
Žena sa skláňa nad hrobom člena jej rodiny na pietnom mieste v meste Potočari pri Srebrenici po tom, ako haagský tribunál rozhodol o odsúdení Ratka Mladiča na doživotie. Autor: Reuters, DADO RUVIC

O Mladičovi dodnes šíria niektorí ľudia mýty, že bol skvelý vojak a hrdina.

Aký hrdina?! Keby ním bol, tak prečo neobsadil Tuzlu, prečo nedobyl tristotisícové Sarajevo?! Obliehal ho so svojím vojskom 44 mesiacov, ostreľoval z diel a mínometov, jeho snajperi z okolitých hôr zabíjali ľudí, keď sa odvážili zájsť po vodu. Zabili vyše 11-tisíc obyvateľov metropoly, ale z bezpečnej vzdialenosti, do Sarajeva sa báli vojsť. Vrhli sa na malé bezbranné obkľúčené mestečko Srebrenica a jeho okolie na ploche 125 štvorcových kilometrov. Tam Mladič vybudoval príbeh svojho "víťazstva“ aj nad OSN, lebo išlo o územie chránené jednotkami misie Spojených národov. Odvliekli ľudí, pochytali ich v okolitých lesoch a postrieľali vyše 8 300 chlapov, starých i mladých.

Čo sa stalo s utečencami hľadajúcimi útočisko na základni UNPROFOR?

Deň po stretnutí s Mladičom holandskí vojaci vyhnali priamo zo základne 600 utečencov. Hneď za bránou, kde sa tlačili ďalšie tisíce vystrašených ľudí, robili Srbi selekciu. Matky, sestry a deti oddelili od synov, bratov, otcov. Väčšinu žien a detí v autobusoch previezli na územie kontrolované bosnianskou vládou. Na mužov čakali popravné čaty.

Vás však nevyhnali.

Holanďania mi povedali, že smiem zostať, lebo som zamestnancom OSN. Túto možnosť ponúkli aj môjmu otcovi. „Bol si na stretnutí s Mladičom, preto môžeš ostať,“ oznámili mu. „A čo bude s mojím druhým synom a so ženou?“ opýtal sa. „Budú musieť ísť. Ty si môžeš vybrať, či zostaneš, alebo pôjdeš s nimi,“ povedal mu holandský major. Otec sa mal rozhodnúť, či zostane so mnou, alebo umrie spolu s 19-ročným synom a manželkou. Vybral si ich. Plakal som a volal: "Idem s vami.” A oni ma okríkli: "Nie, Hasan, nejdeš s nami. Zostaneš vnútri, lebo ty zostať môžeš a musíš.” Vtedy som ich videl naposledy.

Kedy ste sa dozvedeli niečo o osude otca, matky, brata?

Dlho som žil v mučivej neistote, tak ako tisíce pozostalých po obetiach srebrenickej masakry. Matku našli po desiatich rokoch v masovom hrobe pri Vlasenici, otca s bratom po pätnástich rokoch – časť ich pozostatkov v hrobe pri Branjeve a časť v masovom hrobe Čačari. Katani sa snažili maskovať svoje zločiny a pozostatky z masových hrobov presúvali a ničili. Obete boli identifikované len vďaka analýze DNA. Konvenčnými metódami by sme nikdy nezistili totožnosť nikoho a dnes by sme v Potočaroch mali jeden masový hrob s tisíckami a tisíckami kostí bezmenných obetí. Vďaka rozvoju technológie analýzy DNA máme už takmer sedemtisíc individuálnych hrobov. Z jedného človeka sa neraz našlo iba zopár kostí, niekedy len úlomky.

Tým, že príslušníci UNPROFOR vydali utečencov vrátane vašich blízkych na milosť a nemilosť Mladičovým vojakom, sa vlastne stali spoluvinníkmi. Vnímali ste to tak?

Nielen vnímal, ale aj dokázal na súde. Žaloval som holandský štát, že jeho vojaci porušili základné ľudské práva mojich príbuzných. Chodil som do Holandska na pojednávania. Odvolací súd mi napokon dal za pravdu. Jedenásť rokov to trvalo. Cesta k spravodlivosti je niekedy neznesiteľne dlhá a tŕnistá.

V Mladičovom prípade to trvalo ešte dlhšie.

Vyše dvadsaťdva rokov uplynulo od spáchania zločinov do vynesenia rozsudku. Mladič sa dlho skrýval a teraz už 6 rokov sedí v Haagu. Svet podstatne rýchlejšie reagoval po druhej svetovej vojne. Mladiča mali odsúdiť pred dvadsiatimi rokmi. Teraz už je z neho starec s podlomeným zdravím. Má za sebou viacero mozgových porážok. Priam sme sa o neho museli báť, aby sa dožil vynesenia rozsudku. Teraz aj doživotný trest môže v jeho prípade znamenať len zopár rokov či len niekoľko mesiacov. Nevravím však, že ho dnes už nebolo treba súdiť. Naopak. Spravodlivosť musí byť vykonaná.

Podľa vás je už jedno, či by dostal 40 rokov väzenia, ako vojnový vodca bosnianskych Srbov Radovan Karadžič, alebo doživotie?

Dĺžka vymeraného trestu z jeho pohľadu už nie je dôležitá. Mladič je jednou nohou v hrobe. Rozsudok potrebuje svet, musí sa stať odkazom pre budúce generácie. O to v tomto procese ide.

Čo sa musí stať, aby už nik viac neheroizoval Mladiča, nepopieral jeho zločiny?

Svoju úlohu musia zohrať Brusel, Washington aj Moskva, Ankara a neviem kto ešte. Ak tvrdíme, že genocída je najťažší možný zločin, aký ľudstvo pozná, tak celé ľudstvo sa musí zaoberať týmto problémom, nie iba jeden národ. Nejde ani len o záležitosť dvoch národov, z ktorých pochádzajú obete a páchatelia genocídy. Toto nie je lokálny problém, tak ako lokálnym problémom nebolo vyvražďovanie Tutsiov a Hutuov v Rwande a nie je ním ani to, čo sa deje v Barme.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#genocída #Mladič #Srebrenica #Ratko Mladič #Hasan Nuhanovič
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku