Víťazstvo jej koalície CDU/CSU v septembrových voľbách a pokračovanie Merkelovej éry nebolo prekvapením. Nudnú kampaň však po voľbách vystriedala zápletka, ako zostaviť vládnu koalíciu.
Kresťanskí demokrati totiž utrpeli veľké straty. Sociálni demokrati (SPD), ich koaličný partner, sa prepadli ešte výraznejšie a zaznamenali najhorší výsledok v modernej histórii. Naopak, do parlamentu sa dostala krajne pravicová Alternatíva pre Nemecko (AfD). Do parlamentu sa po štvorročnej pauze vrátili liberáli (FDP), bodovali Zelení i radikálna Ľavica.
Keďže šéf SPD Martin Schulz krátko po voľbách ohlásil odchod do opozície, Merkelovej nezostalo nič iné, ako sa pokúsiť vytvoriť tzv. jamajskú koalíciu s liberálmi a so Zelenými. Tento prívlastok dostala podľa čierno-žlto-zelených farieb strán, ktoré ju mali tvoriť – farieb jamajskej vlajky. Pestré však neboli len farby strán, ale aj ich volebný program. Prístup liberálov k migračnej politike a k ďalšej integrácii vnútri EÚ je podstatne konzervatívnejší ako u Zelených, či CDU. Snaha o kompromis v novembri, dva mesiace po voľbách, skrachovala.
Hrozbu vytvorenia menšinovej vlády či predčasných volieb napokon odvrátila zmena postoja sociálnych demokratov. Tí síce opätovné vytvorenie veľkej koalície dvoch najsilnejších strán dva razy odmietli, začiatkom decembra však na svojom zjazde dali koaličným rokovaniam zelenú. Merkelová sa tak opäť mohla pustiť do náročných vyjednávaní. A tie šéf SPD Schulz ešte pred ich začiatkom okorenil svojou víziou vytvorenia Spojených štátov európskych do roku 2025. Hoci Merkelová je za užšiu integráciu, k radikálnym plánom sa nehlási. Do Vianoc, keď pôvodne chcela koaličné rokovania uzavrieť, ju tak čakalo ešte veľa ťažkých hodín za rokovacím stolom.