Britský denník Guardian použil v článku o výbere hlavy štátu titulok, že Česi zvolili krajne pravicového prezidenta. Hneď to rozpútalo debatu, či takéto označenie sedí na Miloša Zemana. Ako to vnímate vy?
Do určitej miery chápem použitie termínu krajná pravica. Ale zároveň rozumiem, prečo s tým niekto nesúhlasí. Poukazuje to na problém, ktorý je už niekoľko rokov s pojmom krajná pravica spojený.
Aký je to problém?
Zvykli sme si spájať veci, pri ktorých sa budeme musieť asi naučiť, že to už nebudeme mať také jednoduché. V minulosti, a ohraničil by som to 50. rokmi minulého storočia po súčasnosť, viac-menej platilo, že ľudia patria ku krajnej pravici, keď presadzujú názory, v ktorých veľmi silne zaznievajú protiimigračné postoje s podtónmi blízkymi rasizmu. Z môjho pohľadu to od roku 2001 pomaly prestáva platiť. Vtedy v Holandsku nastupuje Pim Fortuyn (v roku 2002 ho zavraždil aktivista Volkert van der Graaf – pozn. red). Na jednej strane bol tento politik veľmi kritický k tomu, čo nazýval nekontrolovateľná migrácia najmä z moslimských krajín. Na druhej strane sa však Fortuyn hlásil k liberálnym hodnotám, priznal, že je homosexuál a odmietal mnohé veci spojené s krajnou pravicou. Tá sa na základe toho rozdelila. Na tradičnú, ktorú dnes reprezentuje Jobbik v Maďarsku, Kotleba na Slovensku, ale úplne najlepší príklad je Zlatý úsvit v Grécku. Ale je tu aj, nazvime ju moderná, nová krajná pravica v podaní Geerta Wildersa, ktorý ide v stopách Fortuyna. Dá sa k nej zaradiť britský UKIP, tlačí sa sem Národný front vo Francúzsku. Zoskupenia odlišuje vzťah k Izraelu. Tradičná krajná pravica je protiizraelská. Nová Izrael vníma ako štát, ktorý je v prvej línii boja s moslimami.
Čo to znamená pre Česko?
Xenofóbne názory, ktoré veľmi silno podporujú určité formy etnickej či náboženskej nenávisti, sa už vôbec nemusia spájať s tým, čo sme zvykli označovať za krajnú pravicu. V Česku máme nie príliš silné, ale veľmi hlasné skupiny, ktoré vychádzajú z proruských názorov. Veľmi často majú títo ľudia nejaké korene v komunistickej strane. Pre mnohých predstaviteľov z protimoslimského hnutia je samotná KSČM veľmi prijateľná. Vnímajú ju ako konzervatívne nacionalistickú stranu.
Rozdiel medzi krajnou pravicou a krajnou ľavicou v týchto prípadoch mizne?
Žijeme v dobe, keď sa mení obsah mnohých pojmov, ktoré sme si zvykli používať. Bolo neprijateľné, aby niekto na verejnosti tvrdil, že je rasista, že nenávidí nejakú skupinu ľudí. Dnes to počujeme na adresu Rómov či moslimov a zdá sa, že to začína byť akceptovateľné. Vidíme prejavy rasizmu či etnickej nenávisti, ktoré sú spojené so špecifickou formou autoritárstva, ktorá sa schováva za priamu demokraciu. Tie skupiny, ktoré ju chcú čo najviac rozšíriť, zároveň pracujú s maximálnou mierou manipulácie. Zjavne rátajú s tým, že po zavedení priamej demokracie zaniknú hlasy, ktoré korigujú spoločnosť a otvoria sa stavidlá najnižším pudom a najprimitívnejším prístupom.
Kde je v tom všetkom Zeman?
Už pred piatimi rokmi pri prvých prezidentských voľbách viacerí sociológovia a politológovia upozorňovali, že Zemana spoločnosť vníma ako ľavicového kandidáta. Samozrejme, má minulosť spojenú so sociálnou demokraciou. Keď však škrtneme Zemanove ekonomické názory, tak jeho kultúrne postoje sú výrazne konzervatívne. V európskom kontexte sa dá len ťažko označiť za ľavicového kandidáta. Z rozdelenia na pravicu a ľavicu sa postupne vytráca ekonomický moment. Nie je to však úplne nové. Už v minulosti sa krajná pravica opierala o podporu nižšej strednej triedy. Tá odmietala komunizmus, lebo sa obávala, že by jej zobral aj to málo, čo má. Ale zároveň bola proti veľkokapitálu. Teraz je to podobné. Globálny kapitál pokladá za ničiteľa národnej kultúry, rovnako aj novú ľavicu a jej protirasistické, profeministické elementy. Termín krajná pravica teda ani nemá zmysel v súvislosti so Zemanom používať. Možno zistíme, že tento pojem budeme musieť výrazne zúžiť na zoskupenia ako kotlebovci či Zlatý úsvit. Ale prezidentove názory sú veľmi konzervatívne, to ho zaraďuje napravo, hoci je vnímaný ako ľavicový politik. A veľmi výrazne hral protiimigračnou kartou.
Česko je rozdelené. Ako bude Zeman ovplyvňovať spoločnosť a nakoľko bude ovplyvnený spoločnosťou?
Jiřího Drahoša volilo 2,7 milióna ľudí. Zemana 2,85 milióna. A nikoho 2,9 milióna. Sú to do značnej miery veľkosťou podobné skupiny. Krajina nie je rozdelená na dva tábory, ale na tretiny. Zeman je teraz symbol. Mnoho jeho priaznivcov sa cíti povzbudených. Ale aj z Drahošovho tábora môže niečo vyrásť. Politické strany, výrazní jednotlivci, nátlakové skupiny. Možno to bude zaujímavý protitlak na Zemana. Ale rozdelenie krajiny nie je až tak jednoznačne vyprofilované na mestá proti vidieku. V Prahe dostal Drahoš 450-tisíc hlasov, ale Zeman 200-tisíc. To pre prezidenta nie je málo.
Čo tretia skupina, ktorú ste spomenuli?
Nie je to žiadny homogénny tábor. Sú v nej ľudia, ktorí nechodia voliť, lebo ich to naozaj nezaujíma. Skutočne chudobní, sociálne vylúčení. Ale do tejto skupiny patrí aj, nazvime ju zlatá mládež, ktorá si užíva život a politika ju tiež vôbec nezaujíma, hoci z úplne iných dôvodov ako spomenutých chudobných. A ešte sú tu ľudia, ktorým jednoducho prekážali obaja kandidáti. Preto nešli voliť. Mobilizácia v druhom kole bola dosť veľká. Pokladám to za pozitívne bez ohľadu na to, kto vyhral. Ale predsa je tu ešte jeden moment. Často sa hovorí o tom, že sa máme dobre, najlepšie za posledné roky. Obávam sa však, že to nie je úplne celá pravda. Že je tu pomerne veľa ľudí, ktorí sa naozaj dobre nemajú. A 25 rokov sme s tým nič neurobili. Možno sú tou treťou tretinou v nemalej miere ľudia, ktorých nevidia a nechcú vidieť ani drahošovci, ani zemanovci.