„V súčasnosti existujú rôzne hodnotenia dejín. Ak však hovoríme o druhej svetovej vojne, musíme mať na pamäti, že akákoľvek bitka, ktorá bola jej súčasťou, bola bitkou za prežitie ľudstva,“ povedal pre Pravdu ruský veľvyslanec v SR Alexej Fedotov pri príležitosti 75. výročia skončenia víťaznej Stalingradskej bitky, trvajúcej od 10. januára 1943. Tri dni po skončení operácie, 5. februára 1943, ju prezident USA Franklin Roosevelt charakterizoval ako „epochálny zápas, ktorého rozhodujúci výsledok oslavujú všetci Američania“. Neskôr v liste adresovanom hrdinskému mestu zdôraznil, že „duchovná sila a obetavosť“ statočných obrancov Stalingradu „budú večne napĺňať oduševnením srdcia všetkých slobodných ľudí“.
„Nešlo iba o Sovietsky zväz. V podstate to bol boj o prežitie európskej civilizácie. Veď nacizmus ohrozoval nielen jednotlivé národy. Existoval totiž plán nielen likvidácie jednotlivých národov, obsadenia území, ale aj diktátu ideológie nenávisti. Stalingradská bitka bola vlastne bojom humanistických síl s tými, čo presadzovali opačný kurz, ktorého hlavnou hybnou silou bola genocída, hlavný inštrument štátnej politiky,“ pripomenul aj veľvyslanec Fedotov. Operácia v Stalingrade (dnes Volgograd), na brehu Volgy, znamenala zlom na východnom fronte. Priniesla tvrdú porážku nemeckej armády. Podľa historikov v jej radoch zahynulo alebo utrpelo zranenia 1,5 milióna vojakov. Straty Červenej armády dosiahli 1,2 milióna. Obrancovia mesta v konečnom dôsledku nebránili iba Stalingrad.
Ako potvrdzujú existujúce dobové dokumenty, ale hlavne ešte stále žijúci pamätníci, obrancovia mesta si uvedomovali, že rozhodujú o svojom vlastnom osude. Vedeli, že ak nezvíťazia, nech to bude stáť čokoľvek, znamená to ich koniec. Iné východisko vojaci nemali. Ak v prípade bojov o Moskvu platilo heslo „Za nami je Moskva, ustupovať nie je kam“, v prípade obrancov hrdinského mesta platilo: „Za Volgou niet viac Ruska“. Víťazstvo pri Stalingrade ovplyvnilo strategickú situáciu na ostatných frontoch druhej svetovej vojny, inšpirovalo príslušníkov odboja v Európe, ktorí pod vplyvom udalostí na sovietsko–nemeckom fronte aktivizovali svoj zápas proti okupantom, ako to bolo aj v prípade Slovenského národného povstania.
Odkaz udalostí spred 75 rokov platí aj v súčasnosti, pretože realitou sú dnes aktívne snahy o rehabilitáciu nacizmu. Ide plece pri pleci s procesom neonacizmu. V tejto súvislosti ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v piatok nezabudol pripomenúť nelichotivú dnešnú situáciu.
„Žiaľ, imunita proti nacistickému vírusu v niektorých krajinách veľmi zoslabla. Dnes sme svedkami nečestných snáh o falzifkáciu dejín, očiernenie príslušníkov osloboditeľskej armády, uplatňovanie zhovievavejšieho prístupu k nacistom a ich prisluhovačom. Hlboké znepokojenie vyvoláva situácia na Ukrajine, kde vystrkujú rožky neonacisti a radikáli. V mnohých európskych krajinách sa rozhorel boj proti pamätníkom vojakov, ktorí padli za mier a slobodu na našom kontinente, ktorí svojím hrdinstvom zachránili mnohé národy pred zánikom pod nacistickým jarmom,“ nastavil zrkadlo súčasným trendom Lavrov.
Rastúca aktivita ohrozuje podľa väčšiny politológov existenciu ktorejkoľvek spoločnosti. Aktivisti pritom používajú rôzne formy. Počnúc demokratickými, ľavicovoliberálnymi, končiac pravicovoliberálnymi. „V podstate ide o jediný cieľ: radikalizovať verejnú mienku v politickom priestore. Robí sa to na všetkých stupňoch spoločnosti vrátane najvyššej úrovne. Ak je navyše sprievodným javom rehabilitácia nacizmu, tak to hrozí nielen konfliktným potenciálom, ale hotovou katastrofou. Vyžaduje si to preto štúdium histórie. Hovoriť totiž iba o tom, že Stalingradská bitka mala historický význam, je málo. Vyžaduje to dať odpoveď aj na otázky, ako napríklad s kým a za čo bojovali ľudia,“ pripomenul pre Pravdu aj ruský veľvyslanec Fedotov. S tým, že ak pravdivo odpovieme, bude jasné, čo treba urobiť s tými, ktorí dnes chodia po uliciach Kyjeva či v Pobaltsku s nacistickými emblémami. „Vidieť, s kým máme do činenia,“ dodaldiplomat.