České prezidentské voľby mali demokratický priebeh, ale v reakciách na ne cítiť nespokojnosť časti verejnosti.
Samozrejme, nik nepochybuje o demokratickom priebehu hlasovania. Nezaznamenali sme žiadne významné porušenie zákona či nejaké konflikty.
V predvolebnom boji oponenti Miloša Zemana zdôrazňovali slušnosť politikov v narážke na súčasného prezidenta. Znamená vari jeho víťazstvo prehru slušných? Je vôbec možné dnes v politickom remesle nájsť opozíciou toľko skloňovanú slušnosť?
Pokúsim sa to zovšeobecniť. Osobitným javom spomínaných volieb bolo, že jej chýbali klasické témy.
A konkrétne?
Nediskutovalo sa napríklad o nejakých politických hodnotách. Chýbala diskusia o prioritách rozpočtu. Tak ako sme zvyknutí v prípade parlamentných volieb. Na druhej strane, aj keď to vyznie trochu abstraktne, narastá strach v spoločnosti. Akoby bola rozdelená na dve skupiny. Prvá, Drahošova antizemanovská, má okrem výhrad k štýlu práce prezidenta Zemana hlavne obavy z Ruska. Na druhej strane stúpenci dnes už volebného víťaza majú strach z migrácie v Európe a diktátu Bruselu. Spomínaný rast obáv však znamená nárast iracionality v procese hlasovania. Zaujímavá je pritom skutočnosť, že v Česku by ste ťažko našli človeka, ktorý by mal strach z oboch ,hrozieb': z Ruska na jednej strane a na druhej strane z migračnej vlny v Európe a diktátu Bruselu. V pozadí cítiť určité ideologické stereotypy.
Ako hodnotíte tvrdenie, podľa ktorého Zeman ponúka Čechom istotu a plebejstvo?
Práve to je tá priamočiara reakcia. Medzi tými, čo to tvrdia, nájdeme v oboch táboroch nielen vedcov a umelcov. Plebejstvo v tomto prípade má naznačovať, že Praha hlasovala proti vidieku. U nás je to však dlhodobý obraz volieb. Bolo to vidieť aj pri hlasovaní o zložení Poslaneckej snemovne. Napokon čosi podobné máte aj u vás na Slovensku: Bratislava proti zvyšku ,sveta'. Aj v Maďarsku existuje Budapešť verzus vidiek. Ak sa pozrieme na reč čísiel, tak v prípade Česka je pozoruhodné, že územné preferencie sú minimálne rozdielne v porovnaní s poslednými prezidentskými priamymi voľbami pred piatimi rokmi v roku 2013. Ide o akési kontaktné teritoriálne dedenie volebných preferencií. Ak už spomíname čísla, tak osobne ma veľmi prekvapilo, že v druhom kole volieb bolo viac ľudí ako v prvom. Aj naposledy, keď sa už tradične dvojkolovo volilo do Senátu, prišlo v druhej časti hlasovania menej voličov. Niektorí odpadli a noví neprišli k volebným urnám. Ibaže to nebol prípad nedávnych prezidentských volieb.
Existuje nejaké vysvetlenie?
Môžem sa, samozrejme, mýliť, ale myslím si, ak to nazvem volebnou prezidentskou hrou, má viac priaznivcov. Je oveľa príťažlivejšia, ako je to v prípade volieb do Senátu. Druhým nezanedbateľným faktorom bolo priaznivé počasie. Nik sa nemusel plahočiť v mraze, ako to bolo pred piatimi rokmi. Ide však o voľby, ktoré sú štandardné a zároveň osobitné.
Spomenuli ste čísla. Svedčí vari 2,7 milióna hlasov získaných Jiřím Drahošom o dopyte po novej politickej sile? Špekuluje sa dokonca o možnosti, že Zemanov protikandidát môže vytvoriť novú politickú stranu.
Zaujímavé je, že spomínaný počet Drahošom získaných hlasov znamenal pred piatimi rokmi volebné víťazstvo Zemana. Rozdiel je iba niečo viac ako 16-tisíc hlasov. Platí však, že prezidentské voľby boli referendom o Zemanovi. Jeho protikandidát si však musí v tomto smere ešte čo-to v politike odskákať.
Bolo na hlasovaní, na predvolebnej kampaní, niečo prekvapujúce?
Určite by som spomenul malú agresivitu tzv. antizemanovských médií. V Česku sme si totiž zvykli, že sú aktívne. Napríklad keď vopred oznámia konanie nejakej protizemanovskej akcie. Ako by tieto sily zvolávali. Tentoraz sa to nedialo. Média boli viac, ako to bolo zvyčajne predtým, rozdelené na pro- a protizemanovské. Aj verejnoprávne médiá, ktoré boli v podstate antizemanovské, boli zdržanlivejšie. Kampaň sa v podstate sústredila na zobrazovanie rozdielnych tvárí. Na jednej strane seriózny, svieži Drahoš a na druhej strane unavený Zeman. Neboli to kampaňovité útoky. Boli to jednoducho útoky.
Jiří Drahoš hovorí, že nevyhral, ale ani neprehral.
Ako protikandidát uspel, ale nie ako politická osobnosť. Viaceré jeho televízne vystúpenia ukázali, že mu chýba politická otužilosť a skúsenosť. Môže ich, samozrejme, získať, ale kým sa tak nestane, nemôže zakladať nejaký politický subjekt.
Existuje dnes v Česku niekto, kto by mohol v budúcnosti prevziať po Zemanovi elektorát?
Je to Zemanov veľký a tradičný problém. Nikdy totiž nikoho nepripravoval do politiky. Akoby mu neprekážali tí rôzni Grossovci, Sobotkovia či Špidlovia, ktorý sa pohybovali okolo neho v politike. Či už to bolo vo vláde, alebo v ČSSD, kde sa to okolie výrazne menilo. Ani dnes však v tomto smere neočakávam nejaké politické zmeny. A tak vyzerala aj predvolebná kampaň. Zeman napríklad nemal žiadnu agitačnú kampaň riadenú volebnými výbormi. Neexistovalo vylepovanie letákov alebo ich šírenie obsahujúce výsledky dosiahnuté počas piatich rokov Zemanovho mandátu na Pražskom hrade. Všetko sa stavilo na televízne diskusie. Chýbala agitácia, a to je dosť nebezpečné.
Pražské ulice i vidiek však lemovali plagáty podporujúce voľbu Zemana.
Bolo to tak. Nebolo to však presvedčovanie, ale oznamovanie „som tu, idem do toho“. Pochybujem, že niekoho presvedčí nejaký bilbord.
A čo tvrdenie podľa ktorého vraj Zemanovi voliči očakávajú od neho niečo, čo mu však právomoci prezidenta nedovoľujú veľmi ovplyvniť?
Zeman je veľmi aktívny prezident. Napriek ústave, ktorá mu obmedzuje možnosti. Nie je iba komentátor, ale je skutočne politický dejateľ. Najnovšie to vidieť na jeho angažovanosti v rámci zostavovania novej vlády. A bude taký aj v budúcnosti, ak mu to, samozrejme, zdravie dovolí.
„So Zemanom nemám takmer vôbec nič spoločné,“ povedal najnovšie pre Die Welt premiér v demisii Andrej Babiš. Vari po prezidentských voľbách a pri zostavovaní nového kabinetu v ich vzťahu neplatí české „ja na bráchu, brácha na mně“?
Ide o veľmi zvláštny tandem. Babiš nie je typom politika, ako je Zeman. Babiš je v podstate podnikateľ v politike. Nerozlišuje pojmy pravica, ľavica, Východ, Západ, ale zato rozlišuje „má dať“ a „dal“. Vidieť to aj na zostavovaní kabinetu. Dohaduje sa napríklad síce s komunistami, ale najradšej by išiel s ODS. Ak by mu čo len naznačili ochotu, tak sa s ODS ihneď dohodne. Teraz čakáme, ako to dopadne s ČSSD. Babišovi je v podstate jedno, s kým vytvorí vládu. Je oveľa dynamickejší ako všetci ostatní stranícki politici. Podľa mňa je presvedčený o tom, že nech už bude kabinet akýkoľvek, svoje si presadí. Ibaže toho sa začali mnohí obávať. Čakáme preto, čo sa stane s ČSSD, ktorá sa v posledných rokoch rozložila aj vďaka Zemanovi.
Na scéne je však aj kauza Bocianie hniezdo.
Veľa bude závisieť od toho, ako to dopadne. Netrúfam si predpovedať, či kauzu Babiš politicky prežije. Za normálnych okolností by ju nemal prežiť ani náhodou. Právne je to čisté, ale z morálneho hľadiska je to neprijateľné. Je absurdné, ak v tejto situácii napríklad komunisti, ktorí kryjú Babišovi chrbát v duchu Zemanovej politiky, premiér v demisii čaká iba na to, ako by sa mohol dohodnúť s politickými stranami na opačnej strane politického spektra.
Je to reálne?
Babiš má smolu. Existujú totiž informačné priesaky, podľa ktorých nemecká kancelárka Angela Merkelová v rámci gratulácie k volebnému víťazstvu Babišovi takpovediac jasne naznačila, že by nebolo vhodné, aby sa dohodol so stranou SPD Tomia Okamuru, ktorá je známa radikálnymi protiislamskými a antimigrantskými názormi.