Štrajkový maratón železničiarov, ktorý má trvať do konca júna, sa začal „čiernym utorkom“ – preplnenými autobusmi, rekordnými takmer 400-kilometrovými zápchami v okolí Paríža v čase rannej špičky aj protestmi, do ktorých sa zapojili i študenti. Premával len každý ôsmy rýchlovlak a každý piaty regionálny vlak.
Železničiari odmietajú reformu, ktorou chce vláda znižovať obrovský dlh železníc. Ten dosiahol už vyše 45 miliárd eur. Vláda chce, aby sa na budúcich zamestnancov železníc už nevzťahovali výhody, aké majú ich terajší zamestnanci – napríklad nárok na skorý odchod do dôchodku, viac dní voľna či každoročné zvyšovanie platu. Neskôr chce zároveň štátne železnice otvoriť aj konkurencii.
Macron nie je prvý
O reformu sa pokúšal už v roku 1995 premiér Alain Juppé, keď bol dlh železníc takmer o polovicu nižší. Neuspel, pod tlakom protestov a verejnej mienky musel napokon od reformy ustúpiť. „Otázkou je, či verejná mienka podporí štrajk, ktorý zablokuje krajinu na niekoľko týždňov ako v roku 1995… Ale nemyslím si, že to bude tak, pretože politický kontext je dnes úplne iný ako vtedy,“ povedal pre portál 20minutes.fr politológ Stéphane Rozes.
Macron (na rozdiel od Juppého a vtedajšieho prezidenta Jacqua Chiraca) bol totiž zvolený za prezidenta ako politik, ktorý avizoval ekonomické reformy. Navyše, ako uviedla BBC, aj úroveň vlakových služieb sa pre cestujúcich zhoršila, preto sú otvorenejší výzvam na reformu. Okrem toho ľudia dnes využívajú ďalšie možnosti, ako zvládnuť štrajk v doprave – kontaktujú sa cez rôzne siete na spoločnú cestu autom či motorkou, tí, čo môžu, pracujú z domu.
Prezident má podporu
Teraz je verejná mienka mierne naklonená na stranu vlády. Štrajk podľa prieskumu agentúry Ifop považuje za oprávnený 46 percent opýtaných Francúzov. Aj preto sa podľa francúzskych médií bude Macron snažiť udržať podporu pre reformu, ktorú nateraz má. Lenže napätie bude každým dňom štrajku stúpať. „Chybný krok a verejná mienka sa môže zvrtnúť na stranu štrajkujúcich,“ upozornil Hugh Schofield z BBC.
O podporu sa usilujú aj štrajkujúci železničiari. Tí argumentujú, že zámer vlády otvoriť štátne železnice od roku 2023 pre konkurenciu, bude v skutočnosti znamenať privatizáciu. „Bránime verejnú službu, nielen železničiarov,“ vyhlásil Emmanuel Grondein, šéf odborového zväzu Sud Rail. Vláda následne odmietla, že železnice sa chystá privatizovať. „SNCF je verejným podnikom a verejným podnikom zostane,“ reagovala ministerka dopravy Élisabeth Borneová.
Vláda nechce ustúpiť
Vláda tvrdí, že s odbormi chce diskutovať. Zároveň však dáva najavo, že od reforiem – nielen štátnych železníc – nemá v úmysle pod tlakom štrajku ustúpiť. „Nerozumiem tomuto štrajku. Bol ohlásený ešte predtým, ako vláda predstavila svoje plány… Treba sa dostať z tejto štrajkovej kultúry, kde sa štrajk vyhlasuje ešte pred oznámením reforiem,“ povedal pre France Inter hovorca vládneho hnutia Republika vpred Gabriel Attal.
Výraz „štrajková kultúra“ vyvolal na sociálnych sieťach rozruch. Krajná ľavica Attalovi vyčítala, že tento pojem zaviedol zakladateľ krajne pravicového Národného frontu. Denník Figaro napokon pripomenul, že noviny vo Francúzsku tento výraz po prvý raz použili už v roku 1900.