Vnuk Molotova: Vyrastal som v rodine nepriateľa

"Nie je ľahké žiť v rodine nepriateľa strany ľudu," reagoval pre Pravdu ruský politik, účastník bezpečnostnej konferencie GLOBSEC 2018 Bratislava Forum Viačeslav Nikonov, vnuk Viačeslava Molotova, politika, sovietskeho štátnika a diplomata, ktorý sa napokon dostal do nemilosti.

, 20.05.2018 16:00
68
Ruský politik Viačeslav Nikonov. Foto: Boris Latta, Pravda
Viačeslav Nikonov Ruský politik Viačeslav Nikonov.

Vnukovi Viačeslava Molotova a jeho životopiscovi, ako sám tvrdíte, nie neutrálnemu, pomohol alebo uškodil pôvod pri budovaní profesionálnej kariéry?

Odpoviem vám konštatovaním a protiotázkou: vyrastal som v rodine nepriateľa strany ľudu. Tak čo si myslíte? Pomáhalo mi to, alebo prekážalo? Určite si pamätáte, aké boli komunistické časy. A Molotov bol nepriateľom strany a ľudu. Žiť v takejto rodine nebolo ľahké. A čo sa týka objektivity biografie môjho starého otca, priznávam, že nie som objektívny.

Prečo?

Jednoducho preto, lebo som nikdy v živote nečítal objektívnu knihu. Všetky napísali ľudia a ľudia v svojej podstate sú subjektívni. A zdôrazňujem to aj vo svojej knihe.

A teraz na trochu inú tému. Je vôbec reálne očakávať, že Rusko sa nakoniec dohodne so Spojenými štátmi?

Je to dosť zložitý problém. Sme pripravení rokovať nielen s USA, ale aj so Západom vôbec, o čom len chcú. Žiaľ, zatiaľ nemáme partnerov na diskusiu. Ak dnes hocikto vo Washingtone povie, že chce rokovať s Moskvou, tak ho vzápätí označia za agenta Kremľa. Samozrejme, že chápeme, v akom svete žijeme. Čítame, počujeme a potvrdzuje sa nám, že USA trvajú na svoje globálnej hegemónii. Existujú síce zdroje, ktoré nekontrolujú, ale nie je ich veľa. Jedným z nich je Rusko. Je teda pochopiteľné, že Washington sa usiluje urobiť všetko preto, aby oslabil alebo zničil toto centrum sily.

Rusko však tvrdí, že sa iba vracia na pôvodné miesto na medzinárodnej scéne, v globálnej politike. Jeho aktivity nie sú teda nové.

Bolo to tak vždy v posledných storočiach. Súčasná situácia nie je preto pre nás nová. Opakujem však, že sme stále pripravení komunikovať so Západom, ak neprichádza do Moskvy s maniermi Napoleona či plánmi Hitlera.

Západné protiruské sankcie, ako reakcia na udalosti na Ukrajine v súvislosti s Krymom, sa dnes skloňujú vari všade. Ako tvrdíte, nereagovať na ne je prejavom slabosti, ba dokonca pozvánkou na agresiu. Čo sa Rusku podarilo a čo nie v snahe prekonať problémy vyvolané sankciami?

Zatiaľ sme ešte nedokázali (ironicky) spustiť výrobu španielskeho jamónu (pochádza zo špeciálnej rasy čiernych iberských ošípaných, ktorá šunke dodáva výraznú a trvalú chuť – pozn. aut.). Ostané máme. Obnovili sme hospodársky rast, ktorý dostatočne rastie na základe vlastného potenciálu. V najbližších šiestich rokoch, počas pôsobenia Vladimira Putina v kresle prezidenta, má vzrásť HDP na hlavu obyvateľa o 50 percent. A to všetko iba pomocou vnútorných prostriedkov rozvoja.

Chcete vari povedať, že neexistujú oblasti, v ktorých je Rusko stále závislé od Západu?

Je toho čoraz menej. Potešujúci je v tomto smere výsledok vo vojenskej oblasti. Konkrétne v technológiách. Tento kvalitatívny skok sa nám podaril výlučne vďaka vlastným silám. Rusko je však dnes na prvom mieste aj čo sa týka vývozu potravín. V exporte zrna sme ďaleko za sebou nechali USA. Naše poľnohospodárstvo zaznamenalo rast hlavne po tom, čo sme ho dokázali ochrániť pred európskym trhom s poľnohospodár­skymi komoditami. Za zmienku stojí aj rastúca intenzita v chemickom priemysle či farmakológii. V najbližších rokoch je v pláne aj rast v stavebníctve, a to o 50 percent. V neposlednom rade je tu aj plánovaná snaha o rozvoj ľudského kapitálu, zdravotníctva, vzdelania a vedy.

Aj v Rusku sa však objavujú hlasy, ktoré vyjadrujú nesúhlas s tvrdou reakciou na antiruské sankcie. Napríklad v prípade dovozu liekov zo zahraničia. Poslanci parlamentu napokon prenechali rozhodovanie na vládu. Myslíte si, že ruské protikroky treba selektovať?

Potreba selektovať antisankcie platila vždy v minulosti a aj dnešok nie je v tomto smere výnimkou. Rovnako ako budúcnosť. Je pochopiteľné, že Rusko nebude uvaľovať také antisankcie, ktoré by mu škodili. Samozrejme, že je tu možnosť úplne sa izolovať, ale to by neprinieslo nič pozitívne.

Ostaňme však pri ruských antikrokoch v prípade dovozu liekov zo Západu, proti ktorému protestuje nielen ruská odborná verejnosť.

V súčasnosti kryjeme domáci dopyt po liekoch z vlastných zdrojov približne z 84 percent. Pravdou však je, že stále existuje segment, na ktorom sa podieľajú lieky zo Západu. Nezabúdajme pritom, že nie všetky krajiny sa zúčastňujú na protiruských sankciách. Neviem, aký by mohol byť rozdiel medzi americkými liekmi a tými, ktoré vyrábajú napríklad vo Švajčiarsku.

Stále ste verný vášmu výroku, podľa ktorého cena dohody s USA má cenu papiera, na ktorom ju podpísali? Je napriek tomu možné s prezidentom USA Donaldom Trumpom nájsť spoločnú reč v témach, ako je napríklad občianska vojna v Sýrii, tlak na KĽDR či pokusy o silové gestá adresované Teheránu?

Samozrejme, že je možné nájsť spoločný jazyk. Opakujem však, že dnes je v USA veľmi ťažké nájsť niekoho, s kým možno rokovať. Je to spôsobené dominanciou rusofóbov a konzervátorov.

Je to jediný dôvod?

Existuje aj ďalší, o ktorom sa však až tak veľa nehovorí.

O čom konkrétne?

Napríklad o tom, že v súčasnej americkej administrácii chýbajú diplomati. Vari iba John Bolton, súčasný poradca prezidenta USA pre otázky národnej bezpečnosti, vie, čo je to diplomacia. Pripomínam, že napríklad Nikki Haleyová, veľvyslankyňa Spojených štátov pri OSN, bola pred tým guvernérkou štátu Južná Karolína, a dnes už bývalý šéf americkej diplomacie Rex Tillerson riadil pred nástupom do Bieleho domu ropný koncern ExxonMobil. A tak jednou ústredných úloh je nájsť partnera na rozhovory.

Takých partnerov však Rusko nemá ani v Kyjeve. Existuje vôbec šanca nájsť na ukrajinskej politickej scéne ľudí, ktorí napokon pochopia, že dialóg s Moskvou je jedným z východísk z terajšej dlhoročnej krízy?

V tomto roku je presne tisíc rokov od chvíle, keď poľský kráľ Boleslav Chrabrý podporovaný pápežom obsadil Kyjev. Ibaže už o tri roky neskôr Jaroslav Múdry Poliakov odtiaľ vyhnal. Za posledné tisícročie sa historický proces v súvislosti s Ukrajinou neraz zmenil. Myslím si, že v najbližšom tisícročí nás čakajú ďalšie transformácie. Dejiny sa nikdy nekončia.

V parlamente šéfujete výboru pre vzdelanie a vedu. Nemáte pocit, že úroveň v spomínaných oblastiach do určitej miery poklesla?

V niečom s vami súhlasím. Skutočne, v 90. rokoch sme stratili obrovské množstvo vedcov. Jedným z dôvodov bolo nevyplácanie miezd vo vedeckých inštitúciách. Mnohí vycestovali do zahraničia. Dnes prakticky neexistuje na Západe univerzita, na ktorej by neboli ruskí vedci na vedúcich pozíciách. Napríklad aj americké Silicon Valley v Kalifornii „hovorí“ po rusky. Rovnako ako napríklad aj Európska organizácia pre jadrový výskum. Napriek tomu by som netvrdil, že úroveň vedy v Rusku veľmi upadla. Stačí pripomenúť demonštráciu vymožeností vojenskej technológie, ktorú uskutočnil prezident Putin. Mnoho z toho sa možno v USA objaví až o niekoľko desaťročí. Bez prvotriedneho vzdelania a vedy je nemysliteľné čosi také dosiahnuť. Neskrývam, že náš systém vzdelávania má aj problémy. Napriek tomu patrí Rusku v prípade počtu ľudí so stredným a s vyšším špeciálnym vzdelaním prvé miesto na svete. Konkrétne je to asi 60 percent. S veľkým odstupom nasleduje Kanada s 53 percentami. Vysoká je aj úroveň predškolského vzdelávania. V prvom stupni základných škôl patríme podľa zahraničných zdrojov na prvé miesto a samotná Moskva je v tomto smere takpovediac „vo vesmíre“. Horšie je to so situáciou na druhom stupni.

A čo úroveň vysokých škôl?

Ťažko v tomto smere porovnávať. Hlavne preto, lebo prieskumy sú šité na podmienky univerzít na Západe. Nemyslím si napríklad, že Moskovská štátna univerzita je horšia ako univerzity v zahraničí. V kritériách zahraničných ratingov by ste napríklad ťažko našli také, ktoré by boli výhodné pre ruské vysoké školy.

V čom konkrétne pociťujete krivdu?

Napríklad niet tam zmienky o počte sputnikov Zeme vypustených univerzitami. Tých našich, vypustených moskovskými univerzitami, je dnes na orbite šesť. Ibaže takéto kritérium nebude ani v budúcnosti, pretože Harvardova univerzita sputniky do vesmíru nevysiela. Zoberme si aj parameter, akým je kapacita univerzitného počítača, v ktorom nám rovnako patrí prvenstvo.

V súvislosti s nedávnymi prezidentskými voľbami v Rusku sa často prízvukuje, že jeho obyvatelia musia mať vždy nad sebou silného lídra. Dokonca, že svoju stranu Jednotné Rusko riadi Putin sám a vôbec, správa sa ako diktátor.

Hovoriť o Putinovi ako o diktátorovi je, slušne povedané, smiešne. Pravdou však je, že Rusko potrebuje silných lídrov. Môžu im prepáčiť hocičo. Okrem jediného – slabosti. V tejto súvislosti možno spomenúť nielen Michaila Gorbačova, Borisa Jeľcina, ale aj Nikolaja II. Slabosť môže spôsobiť rozpad krajiny. Aj preto má Putin obrovskú podporu Rusov, čo napokon potvrdil aj jeho rekordný volebný výsledok v prezidentských voľbách.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
68 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #USA #Irán #Vladimir Putin