Alexej Puškov: USA sú otcom jadrovej bomby KĽDR

"Washington prakticky učí iné krajiny v duchu: ,ak budete mať jadrovú zbraň, tak vám dáme pokoj, ale v opačnom prípade čakajte naše lietadlá‘," povedal počas nedávnej bezpečnostnej konferencie GLOBSEC 2018 pre Pravdu Alexej Puškov, ruský senátor a šéf výboru pre informačnú politiku.

26.05.2018 07:00
debata (69)
Alexej Puškov, ruský senátor a šéf výboru pre... Foto: Boris Latta, Pravda
Alexej Puškov Alexej Puškov, ruský senátor a šéf výboru pre informačnú politiku.

Ste vraj rodený Pekinčan.

Je to pravda. Otec ako diplomat pôsobil v Číne skoro sedem rokov. Zoznámil sa s mamou Margaritou, ktorá vtedy pracovala ako mladá tlmočníčka v skupine sovietskych poradcov pri čínskej vláde. Úlohou našich odborníkov bola pomoc pri výstavbe čínskeho priemyslu. Vtedy, v 50. a 60. rokoch, sme postavili v Číne 2¤000 podnikov. Sovietsky zväz tak stál pri zrode veľkého čínskeho priemyslu. Vtedajší čínsky premiér Čou En-laj si akosi obľúbil mladú ruskú tlmočníčku a žiadal, aby tlmočila pri jeho rokovaniach so sovietskou stranou. Dokonca v roku 1956 ju za prácu vyznamenal čínskym Radom čínsko-sovietskeho priateľstva, ktorý mám dodnes. Keď ho spolu s diplomom podpísaným samotným Čou En-lajom ukazujem čínskym priateľom, tak neskrývajú ani po toľkých rokoch úctu k politikovi, ktorý bol vtedy po Mao Ce-tungovi druhým mužom v čínskej politickej hierarchii.

A vy?

Nuž ako medzi mladými ľuďmi preskočila medzi nimi iskra a v roku 1952 priamo v Číne bola svadba. A o dva roky som bol na svete…

Ostaňme ešte pri Číne. Sovietsky zväz mal s ňou svojho času, keď ju riadil Mao Ce-tung, nie najlepšie skúsenosti. Dnes si Moskva a Peking rozumejú. Nehrozí v prípade, ak Čína dosiahne cieľ – stať sa svetovým lídrom – že sa otočí Moskve chrbtom?

Samozrejme, že čínske ambície sú veľké. Chcú byť superveľmocou číslo jeden. S tým však je spojené určité nebezpečenstvo. A to existuje vždy, keď sa národ začne považovať za čosi viac ako ostatní alebo naopak, ak trpí komplexom menejcennosti. Je preto ťažké predpovedať, ako sa bude správať Čína, keď bude schopná sa postaviť USA. Pre Rusko to bude zložité. Na druhej strane nemožno zabúdať na to, že čínska politická trieda má silne vyvinutý cit pre realitu. Verím, že práve táto vlastnosť zabráni Pekingu ísť do konfliktu s Moskvou. Tým viac, že v najbližších 20–30 rokoch nebudeme my hlavným problémom Číny, ale Washington. Čína potrebuje Rusko v jej snahe udržať rovnováhu v trojuholníku Washington – Peking – Moskva. Bývalý singapurský premiér čínskeho pôvodu Lee Kuan Yew, na moju otázku, čo možno očakávať od Pekingu, povedal: „Kým budete silní, dovtedy si vás bude Čína vážiť.“ Aj Rusko má plány. Nebude pasívne čakať, kým Čína posilní svoje postavenie, ale bude sa usilovať v rovnakom duchu.

Chcete vari tvrdiť, že téza „ak budeme silní, tak sa nás nik nedotkne“ platí aj v prípade Iránu či KĽDR?

Pripomínam, že krajiny, ktoré sa vzdali vlastného vývoja jadrových zbraní, ako je Irak, Líbya, stali sa objektom americkej agresie. Hovorilo sa o tom aj na tohtoročnej bezpečnostnej konferencii GLOBSEC 2018 Bratislava Forum v súvislosti so situáciou na Kórejskom polostrove. Konkrétne sme analyzovali tzv. scenár Johna Boltona, pomenovaný po poradcovi prezidenta Trumpa pre otázky národnej bezpečnosti. Podľa neho KĽDR musí nasledovať líbyjský scenár. A to znamená ako prvé vzdať sa zbraní hromadného ničenia a nasledovať bude agresia NATO a USA. Predpokladám, že Bolton mal na mysli hlavne prvú časť. Ibaže za tým nasleduje vojna a zmena režimu. A v KĽDR to dobre vedia. Považujú preto vlastné jadrové zbrane za garanciu bezpečnosti a nezávislosti svojej krajiny.

Podľa vás je vari Washington otcom severokórejskej atómovej bomby?

Veru tak. Je to odpoveď Pchjongjangu na množstvo amerických intervencií proti krajinám bez jadrových zbraní. V tomto smere je úloha USA veľmi nebezpečná. Washington prakticky učí iné krajiny v duchu: „ak budete mať jadrovú zbraň, tak vám dáme pokoj, ale v opačnom prípade čakajte naše lietadlá“.

Nie je problémom skutočnosť, že USA sa vždy ku KĽDR správali povýšenecky?

Vždy kritizovali Pchjongjang a robia to dodnes za porušovanie ľudských práv. Existovalo pravidlo, podľa ktorého rokovať so Severokórejčanmi o čomkoľvek bolo vždy pod úroveň amerických lídrov. V KĽDR je vraj diktatúra, ale dnes má jadrovú zbraň a už nie je pod úroveň prezidenta USA rokovať s lídrom KĽDR. Z toho vyplýva, že vlastniť spomínanú zbraň je potvrdením vlastnej legitimity. A to je výsledok zahraničnej politiky Washingtonu, ktorý podporuje koketovanie krajín so získaním jadrovej zbrane s cieľom dosiahnuť s USA rovnocenný tón pri rokovaní. Je to nebezpečné a navyše je to presný opak toho, o čo sa USA usilujú.

Existujú obavy z vypuknutia celosvetového konfliktu alebo lokálnej vojny. Sú opodstatnené?

Svet sa dnes mení z jednopolárneho na bipolárny. Po rozpade ZSSR, až do začiatku XXI. storočia, rozhodovali o všetkom USA.

Ibaže Rusko sa vracia na pôvodné miesto vo svetovej politike.

Nielen Rusko. V roku 1990 nebola Čína pre USA žiadnym problémom. Vo svete neexistovali veľké ambície. Čína sa dnes zmenila na jeden z pólov moderného sveta. Rovnako ako India či Brazília, Irán alebo aj Turecko s jeho aktívnou politikou. Ich ambícia zúčastniť sa na bipolárnom svete skrýva nebezpečenstvo. Existuje však fakt zadržovania, aj keď zmenu svetového poriadku vždy doteraz sprevádzali vojny. Je ním jadrová zbraň. Svet si nemôže dovoliť zmenu cestou jej použitia. V opačnom prípade by nebol žiaden poriadok. Som presvedčený, že tretia globálna svetová vojna nevypukne.

A lokálne konflikty?

Nevylučujem ich. Hlavne v prípade situácie okolo Iránu. Washington jednostranne vypovedal dohodu o iránskom jadrovom programe, a Európa ho chce akceptovať. Ibaže jedno je chcieť a druhé môcť. V hre sú totiž ďalšie americké sankcie proti vlastným i európskym firmám, ktoré budú obchodovať s Teheránom. Budú opúšťať Európu, ktorú tak proti jej vôli zatiahnu do amerických sankcií. A tak Európa bude síce formálne tvrdiť, že dohoda s Teheránom platí, ale Iránu neposkytne žiadne pôžičky, Teherán nič nezíska za účasť na dohode. Otázkou je, ako bude reagovať Irán. Ak sa vráti k obohacovaniu uránu, tak sa vrátime tam, kde sme už boli.

Je tu však aj Izrael.

Premiér Netanjahu prakticky tlačí USA do vojny s Iránom, ktorú však nebude uskutočňovať vlastnými rukami.

Ako hodnotíte „zbližovanie“ prezidenta Putina s premiérom Netanjahuom, napriek dobrým vzťahom Moskvy s Teheránom, ale aj oteplenie vzťahov s tureckým lídrom Erdoganom?

Rusko musí mať vyváženú politiku so všetkými kľúčovými krajinami na Blízkom východe. Izrael medzi ne určite patrí. Veľa záleží na tom, ako sa bude napríklad správať v Sýrii. Rusko nechce byť súčasťou zápasu jednej skupiny proti druhej. Chce hrať úlohu stabilizačného faktora. A to znamená mať vzťahy nielen s Tel Avivom a Teheránom, ale aj s Ankarou a dokonca aj so saudskoarabským Rijádom.

A čo ukrajinsko-ruské vzťahy?

Ukrajina je krajinou bez vlastnej histórie, ktorú súčasní lídri v Kyjeve zúfalo hľadajú. Je to však veľmi ťažké. Kyjev trpí pocitom menejcennosti. Nik, samozrejme, nezabúda napríklad na podiel Ukrajincov nielen na víťazstve v druhej svetovej vojne. Výsledkom spomínaného hľadania sú potom vyjadrenia, ktoré vyznievajú veľmi smiešne. Napríklad, že Budha sa narodil na Ukrajine.

Existuje nejaká šanca normalizovať vzťahy Kyjeva s Moskvou?

Hlavný problém nemáme s ukrajinským ľudom, ale s tamojšou politickou elitou a nacionalistami, ktorí aktívne podporujú prezidenta Porošenka. Nesmieme ich podceňovať. Ide o ultarapravicu, ktorá mieri ďalej ako Porošenko. Pod ich vplyvom je 20 až 30 percent obyvateľov Ukrajiny. Väčšina Ukrajincov vidí v Rusku stále bratský štát. Potvrdila to najnovšie aj ich účasť priamo v Kyjeve na oslavách Dňa víťazstva nad fašizmom. Mlčiaca väčšina napokon v budúcnosti nebude mlčať. Stane sa tak po postupnej výmene vládnucich elít. Nebude to jednoduché a ani čoskoro.

Existuje v rámci súčasnej informačnej vojny v Petrohrade stredisko „vyrábajúce“ dezinformácie, fej­ky?

Je to západná propaganda, konkrétne z dielne USA.

Aj v prípade klesajúcej životnej úrovne Rusov mimo hlavných administratívnych centier, ako sú Moskva či Petrohrad?

Silu mocnosti neurčuje iba životná úroveň. Napríklad v Číne je nižšia ako v Rusku. Napriek tomu je pre mnohých superveľmocou. Ľudia slušne žijú nielen v Moskve a Petrohrade, ale napríklad aj v Perme s 1,1 milióna obyvateľov. V meste, za ktoré som úspešne kandidoval na post senátora v hornej komore parlamentu. Moderné mnohoposchodové domy a aj luxusné autá, celkove život je na vysokej úrovni. Samozrejme, ako všade vo svete, aj u nás sú ľudia chudobní. V prípade infraštruktúry, napríklad toľko právom kritizovanej kvality cestnej siete, na federálnej úrovni je situácia veľmi dobrá. Rovnako ako v zdravotnej starostlivosti. Horšie je to v jednotlivých lokalitách, v oblastiach a krajoch, v malých mestách a dedinách. Na druhej strane, ako faktor rastu životnej úrovne môže poslúžiť po kríze v rokoch 2009 až 2014 prudký nárast množstva našich občanov oddychujúcich počas dovolenky v západnej a južnej Európe, v Afrike, ale aj v Juhovýchodnej Ázii. Nie je aj to dôkaz formovania dostatočne silnej strednej triedy? Bude to ale zdĺhavý proces.

Existujú však hlasy, a nie je ich málo, ktoré kritizujú priamo prezidenta Putina.

Väčšina ho však podporuje, pretože vidí neoddiskutovateľný pokrok. Možno, že nenapreduje tak rýchlo, ako by sme si želali, ale nezvratne napreduje. V porovnaní s obdobím Jeľcina je to obrovský rozdiel.

Rusko obviňujú v zahraničí, ale aj v samotnom Rusku počuť, že vládna moc dusí novinársku obec. Oficiálne kruhy to odmietajú. Ako to vidí človek, ktorý má na starosti informačnú politiku?

Štátne médiá propagujú štátnu politiku. Neskrývam. Napokon, štát ich podporuje aj finančne. Existujú u nás však aj alternatívne, nezávislé médiá ako rozhlasová stanica Echo Moskvy, televízny kanál Dožd alebo noviny Nezavisimaja gazeta či Vedomosti.

Skutočne sú nezávislé?

Áno sú a dostatočne opozične ladené.

A internet?

Štát ho nekontroluje. Jedinou výnimkou je Telegram, ktorý teroristi zneužívali na organizovanie zločinov, čo potvrdili naše spravodajské služby. Rovnakému problému čelia napríklad aj v USA a konajú v záujme národnej bezpečnosti rovnako ako v našom prípade. Na druhej strane v Twiteri nájdete obrovské množstvo ostrých slov na adresu Putina, a nikto túto sieť u nás neblokuje. Samozrejme, že úplná sloboda médií je ideálom. V každej krajine majú k nim vlastný vzťah. Samotný princíp slobody médií Rusku sa však vcelku dodržuje.

Akú úlohu hrajú v plánoch ruskej globálnej politiky malé štáty, ako je napríklad Slovensko?

S vážnosťou pristupujeme k neveľkým, malým a stredne veľkým európskym krajinám. Sme totiž presvedčení, že práve od nich veľa záleží atmosféra na starom kontinente. Potvrdzujú to kontakty Moskvy na najvyššej úrovni so Slovinskom, s Fínskom, Maďarskom či Gréckom. Dnes je dôležité zabrániť priamemu konfliktu západnej aliancie a Ruska. Dodnes sa totiž periodicky ocitáme na hranici podobnej tej z čias karibskej krízy. Racionálnym prínosom by bolo, ak by napríklad Slovensko, Slovinsko, Česko, Rakúsko alebo Fínsko dokázali pomôcť udržať na uzde veľké silové centrá.

Vari Moskva po tlaku Západu a svojej následnej politicko-hospodárskej orientácii na Áziu, napríklad na Čínu a Indiu, prehodnocuje svoj postoj?

Nikdy sme neuprednostňovali ázijské smerovanie. Akurát úloha Ázie vzrástla. V 90. rokoch sme sa v Rusku priveľmi orientovali na Západ s vidinou, že sa staneme jeho neoficiálnou súčasťou. Mysleli sme si, že vznikne akási nová konfigurácia našich vzťahov so Západom. Ibaže ten žiaľ reagoval rozšírením NATO vo dvoch vlnách a následne sa rozhodol obsadiť Ukrajinu a Gruzínsko. A to bol pre mnohých v Rusku začiatok rozčarovania. Vtedy sme sa viac začali orientovať na Áziu. Rusko je napokon v skutočnosti euroázijskou mocnosťou. Ak sa však opýtate obyvateľov Vladivostoku na Ďalekom východe, za koho sa považujú, tak vám určite povedia: sme Európania.

© Autorské práva vyhradené

69 debata chyba
Viac na túto tému: #USA #KĽDR #jadrová zbraň #jadrová bezpečnosť #jadrová vojna #summit Donalda Trumpa a Kim Čong-una