Podľa spomínanej dohody strategicky dôležité mesto Manbidž v severozápadnej Sýrii budú spoločne strážiť tureckí a americkí vojaci a tamojšie sýrske kurdské milície Oddiely ľudovej sebaobrany (YPG) sa stiahnu.
„Rokoval som s ministrom zahraničia USA Mikeom Pompeom a dohodli sme sa na širšom pláne, ako budeme postupovať v okrese Manbidž,“ informoval pôvodne lakonicky šéf tureckej diplomacie Mevlüt Čavušoglu po návšteve Washingtonu citovaný televíziou CNNTurk.
Chomského kolega z Kolumbijskej univerzity David Phillips, niekdajší poradca prezidentov Clintona, Busha a Obamu, považuje dohodu Washingtonu s Ankarou za „strategickú chybu v boji proti tzv. Islamskému štátu“. „Najnovší plán umožní voľný pohyb džihádistov zo Slobodnej sýrskej armády v meste Manbidž. Podobne ako to bolo v Afrine, v ktorom džihádisti po jeho okupácii vraždili Kurdov a ničili ich majetky,“ spomenul Phillips. Väčšinu nepresvedčilo ani ubezpečovanie Washingtonu a Ankary, že spoločná kontrola má zabrániť spomínaným nežiaducim následkom dohody.
Najnovší plán iba potvrdzuje predpoveď prezidenta Recepa Erdogana, citovaného novinami Sabah, ktorý po krátkom rokovaní vo Washingtone v máji minulého roku, práve v súvislosti s americkou podporou Kurdom, z jeho pohľadu kontroverznou, predpovedal na adresu Bieleho domu: „USA budú ešte klopať na naše dvere.“ Zmenu amerického postoja, či skôr zradu na Kurdoch, napokon potvrdzuje presun amerických vojakov a obrnenej techniky do severného Iraku. Ako informovala CNNTurk, do oblasti Mosulu už nasadili 150 vojakov a 20 transportérov.
Existujú však oblasti, v ktorých je Washington oveľa menej prístupný k zmenám. Napríklad v prípade plánu Ankary nakúpiť ruský protilietadlový raketový systém stredného a veľkého dosahu S-400. „Kúpiť si ho môžete, ale nesmiete ho použiť. Je hrozbou pre lietadla aliancie, ako aj pre ďalšie zbrojné systémy vrátane lietadiel F-35,“ citujú turecké noviny Hurriyet hlasy z oficiálnych kruhov v Bielom dome. Ankara na americký tlak zareagovala pripomienkou, podľa ktorej „na dohode o zákazke sa podieľa aj ruská strana“, a už o čosi zmierlivejšie navrhla „začať spoločne pracovať na vyriešení existujúcich otázok“.
Kurdi, národ štvancov
Ešte v roku 2007 sa počet Kurdov odhadoval na 24 miliónov a vysnívaný Kurdistan, o ktorý sa roky neúspešne usilujú, má rozlohu 450 000 štvorcových kilometrov (asi ako Irak) v piatich štátoch – v juhovýchodnom Turecku, severnom Iraku, severozápadnom Iráne, v Sýrii a Arménsku. Viac ako polovica tohto indoeurópskeho národa žije v Turecku (15 až 20 miliónov), okolo štyroch miliónov v Iraku, tri milióny v Iráne, v Sýrii do občianskej vojny tvorili 10 percent z 23 miliónov obyvateľov. Menšie komunity žijú v Arménsku, Gruzínsku, Azerbajdžane a v západnej Európe – predovšetkým v Nemecku.
Nič to však nemení na tom, že Kurdi, národ štvancov, sú stále, nielen v Iraku, iba výhodným pešiakom v spomínanom gambite „veľmajstra“ Erdogana. Aj dnes ťahajú za kratší koniec. Napomáha tomu aj postoj Paríža, Londýna a Berlína, ktorí národu dlhoročných štvancov pomáhajú podľa svojich politicko-strategických zámerov, a nie na základe humanitárnych úvah a v záujme spravodlivého riešenia osudu Kurdov.