Spoluautor knihy Autoritatívna politika v Turecku tvrdí, že Európska únia by mala v krajine podporovať občiansku spoločnosť či slobodné médiá. "Akákoľvek snaha zaviesť sankcie proti Turecku by však viedla k jedinej veci. K posilneniu Erdogana,“ myslí si Öztürk.
Čo znamená víťazstvo Recepa Tayyipa Erdogana pre Turecko?
Je to trošičku prekvapujúci výsledok. Prieskumy verejnej mienky aj rétorika opozície naznačovali, že prezidentské voľby sa rozhodnú až v druhom kole. Ale bolo z toho pomerne jasné víťazstvo Erdogana. Po 16 rokoch vlády skonsolidoval transformáciu štátu a spoločnosti. Dá sa to opísať ako vytvorenie etnonacionalisticko-islamistickej štruktúry. Erdogan na to využil aj imaginárny strach, ktorý zasieva do spoločnosti. Ekonomika nefunguje veľmi dobre a krajina má vážne problémy týkajúce sa finančného systému. Erdogan túto diskusiu otočil tak, že všetky zahraničné krajiny, imperialisti a teroristi útočia na Turecko. Ľudia volili na základe vymysleného strachu.
Akákoľvek snaha zaviesť sankcie proti Turecku by viedla k jedinej veci. K posilneniu Erdogana.
Ergodan získal 52,6 percenta. Ako sa na to dívajú ostatní Turci?
Nenávidia Erdogana. Bude vládnuť krajine, ktorá je rozdelená. Časť z nej by za Erdogana zomrela. Druhá časť sa naňho ani nemôže pozerať. Erdogan bude môcť vládnuť Turecku len prostredníctvom ešte silnejších autoritatívnych tendencií. Jeho Strana spravodlivosti a rozvoja (AKP) síce stratila parlamentnú väčšinu, ale toto je začiatok prezidentského systému. Ministri na vykonávanie funkcie ani nepotrebujú súhlas poslancov. A AKP má väčšinu v spolupráci so Stranou národného hnutia. Takže čo má prejsť parlamentom, to poslanci určite schvália.
Spomenuli ste imaginárny strach zo zahraničia. Lenže pri všetkých problémoch, ktoré má Erdogan s cudzinou, Turecko stále komunikuje s Európskou úniou, je členom NATO a má dobré vzťahy s Ruskom. Prečo ľudia veria, že zahraničie chce krajine zle?
Pred niekoľkými dňami zverejnili prieskum, podľa ktorého Erdoganovi stúpenci nečítajú veci na internete. Okolo 60 percent z nich pozerá iba jeden televízny kanál, ktorý je proprezidentský. Preto hovorím o imaginárnom strachu. Európa, USA a Rusko sa naozaj zaujímajú o Turecko, ktoré má 80 miliónov obyvateľov, je v dvadsiatke najväčších ekonomík sveta a je veľmi dôležité aj z hľadiska polohy. Všetci nejakým spôsobom musia komunikovať s Ankarou. Väčšina Erdoganových podporovateľov to však nevie.
Čo očakávate od vzťahov Turecka a únie?
Vo vláde nebude minister pre vzťahy s EÚ. Ak bude Erdogan ďalej budovať etnonacionalistický štát, tak to bude znamenať, že vystúpi proti opozičným skupinám a bude porušovať ľudské práva ako slobodu prejavu. Okrem toho Erdogan dlhodobo pestuje vzťahy s tureckou diaspórou. Je to jeho predĺžená ruka v Európe a ďalších krajinách. Problémy Turecka sa tak stávajú aj problémami EÚ či USA. Erdogan dokáže nastavovať agendu mimo vlastného štátu.
Ako by mala EÚ reagovať?
Akákoľvek snaha zaviesť sankcie proti Turecku by viedla k jedinej veci. K posilneniu Erdogana. Keby únia obmedzovala vzťahy či uberala z peňazí pre Ankaru, prezident z toho jednoducho urobí nástroj vlastnej popularity. A ešte posilní svoju moc. EÚ by sa mala snažiť pomáhať občianskej spoločnosti. Je mnoho vedcov, ktorí sa venujú sociálnej oblasti, a chcú z Turecka emigrovať. Je dobré im podať pomocnú ruky. Veď aj oni budú tvoriť diaspóru. Únia by tiež mohla podporovať niektoré nezávislé médiá v krajine. V Turecku je 90 percent médií pod kontrolou Erdogana.
Nakoľko sa dá povedať, že sa v Turecku konali spravodlivé voľby?
Keď sa snažíme definovať Turecko, môžeme tvrdiť, že to je hegemonistický autoritatívny režim s prvkami konkurencie. V krajine existuje politická súťaž a konajú sa v nej voľby. Na druhej strane však prevláda autoritárstvo jedného hegemóna. Nič nie je slobodné. Voľby sú celkom spravodlivé. Ale to, čo im predchádzalo, nie je.