Prezident Miloš Zeman odmieta vymenovať Miroslava Pocheho za šéfa diplomacie. Je skutočnou príčinou to, že mu prekáža jeho zhovievavosť k migrantom a protiizraelské poznámky alebo mu nevie odpustiť, že vo voľbách hlavy štátu podporil protikandidáta Jiřího Drahoša?
Antagonizmus medzi nimi dvoma trvá dlhšie. Vznikol už vtedy, keď bol Zeman ešte v ČSSD a často sa s Pochem rozchádzal v názoroch. Ukazuje sa, že prezident využíva slabú pozíciu premiéra Andreja Babiša, ktorý má veľmi obmedzený koaličný potenciál, pričom je odkázaný na podporu Hradu. Zeman skúša, ako ďaleko môže zájsť v ovplyvňovaní zloženia vlády. Je to klasická politická hra nervov. Zeman si zároveň uvedomuje, že môže získať body v popularite, keď spája Pocheho s migráciou, na ktorú má drvivá väčšina občanov vyhranený názor. Treba pritom upozorniť, že nad týmto kandidátom na ministra visia ďalšie otázniky.
Aké?
Nad Pochem sa objavili tiene pochybností, lebo patrí k vplyvným pražským lobistom z ČSSD. Vysvitlo, že problematicky zabezpečoval financovanie strany v hlavnom meste, zaváňalo to vyhýbaniu sa plateniu daní. Nazdávam sa, že ho to jasne diskvalifikuje v tom, aby mohol obsadiť akékoľvek kreslo vo vláde.
Sociálna demokracia ho však pretláča do vlády.
Neviem, či si špičky ČSSD uvedomujú, že môžu riskovať, keď tvrdohlavo presadzujú nomináciu Pocheho – čo ak by praskol nejaký škandál z jeho minulosti? Babiš by to rád využil, nehovoriac o komunistoch. Poškodilo by to sociálnu demokraciu, ktorá sa snaží chytiť nový dych po voľbách, z ktorých vyšla mimoriadne oslabená.
Akákoľvek menšinová vláda stojí na hlinených nohách. Má Babiš záruky, že sa nestane politickým rukojemníkom komunistov, ktorí sú ochotní tolerovať ju v Poslaneckej snemovni?
Ak Babiš so svojou vládou získa dôveru, bude mať výhodu, že môže využívať rôzne účelové jednorazové spojenectvá pri hlasovaní o návrhoch zákonov. Niekedy sa asi oprie o poslancov Strany priamej demokracie vedenej Tomiom Okamurom, inokedy zase o ostatných. Snemovňa je roztrieštená, politicky pestrofarebná, Babiš si môže vyhľadávať partnerov podľa jednotlivých tém. Takže by nemusel byť slabý premiér.
Povedali ste však, že slabiny má – teda v spojitosti so Zemanom, ktorý chce mať slovo pri podobe vlády.
Platí to, ale sú tu dve odlišné časti vývoja. Babiš má obmedzený manévrovací priestor do vytvorenia vlády a do získania dôvery v snemovni. Potom sa mu určite rozrastú krídla, ako som objasnil. Ocitne sa viac v nezávislej pozícii, preto dokonca nevylučujem neskôr spory premiéra s prezidentom. Nebolo by to nič výnimočné, pretože konflikty medzi hlavou štátu a šéfom výkonnej moci sme viackrát v Českej republike zažili.
Babiš odmieta prijatie eura. Poukazuje na to, že Česko nechce ručiť za dlhy iných štátov. Je to pravý dôvod alebo sa prispôsobuje nálade verejnosti, ktorá je proti spoločnej európskej mene?
Babiš používa logický argument. Veľké problémy v eurozóne sa spájajú už nielen s Gréckom, ale aj s Talianskom a so Španielskom. Obavou je zdražovanie, ktoré by nepochybne prinieslo zavedenie eura. Stalo sa to totiž vo všetkých štátoch, ktoré prešli na spoločnú menu. Nemožno opomenúť ani určitú symboliku.
O čo ide?
Euro je symbolom Európskej únie, ktoré už nie je takpovediac bezpečnou loďou, čo dokáže odolávať neistote na rozbúrených vlnách. Aj keď je česká koruna naviazaná na euro, vlastná mena umožňuje robiť Českej národnej banke slobodné rozhodnutia. V neposlednom rade je česká koruna vnímaná ako národný symbol, mnohí ju považujú za jeden z posledných znakov suverenity. Ide však nielen o pocity. Pripomínam, že naša národná mena nezažila nijaké otrasy, takže ľudia ju vnímajú ako pevnú. Keby mala problémy v období ekonomických reforiem, úcta k nej by nebola taká veľká. Zhrnul by som to tak, že Babiš kombinuje racionálne argumenty a pritom ide v ústrety verejnej mienke, ktorá stojí na strane českej koruny.
Keď sa povie ANO, asi každému sa automaticky spojí s menom Babiša. Je to hnutie jedného muža alebo v ňom vynikajú u voličov aj iné osobnosti?
ANO je jednoznačne porovnateľné s politickým zoskupením talianskeho magnáta, expremiéra Silvia Berlusconiho. Voliči vidia toto hnutie tak, že ho riadi charizmatický líder. Babiš poskytuje priestor aj nováčikom, ale podmieňuje to absolútnou lojalitou. Musia sa pripraviť, že budú v takzvanom politickom béčku. Ukázalo sa, že tí, čo mali väčšie ambície a začali prerastať v predstavách šéfa ANO, ich kariéra sa skončila, prípadne boli uprataní do zahraničia.
Konkrétne?
Ukážkovým príkladom je Věra Jourová. Babiš ju poslal za členku Európskej komisie. Martin Stropnický, ktorý bol donedávna ministrom obrany, odchádza do diplomacie, stane sa z neho veľvyslanec. Nájdu sa ďalšie mená z ANO, ktoré boli na zozname členov vlády, a pobrali sa preč z vysokej politiky alebo sú práve na odchode. Každý má síce iný príbeh, ale spája ich to, že každý sa začal emancipovať, všetci sa vydávali vlastnou cestou, lenže to sa im stalo osudným. Opakujem, že hnutie je postavené na lojalite k Babišovi.
Ako hodnotíte Zemana ako najvyššieho predstaviteľa štátu smerom navonok? Doma má síce veľa priaznivcov, ale nemenej kritikov. Najnovšie sa stal terčom výčitiek, že na Hrade spálil veľké červené trenírky, ktoré mu recesisti vyvesili na streche namiesto ukradnutej prezidentskej štandardy.
Nepopieram, že síce často vystupuje provokatívne a kontroverzne, ale v zahraničí je považovaný za čitateľného politika. Bez ohľadu na to, či s ním súhlasia, alebo nie. Je skúsený, veď sa v politickom živote pohybuje už od roku 1989. Vedia o ňom, že nerád mení názory, čo platí aj o zahraničnopolitických pozíciách. Takže si myslím, že ho považujú za predvídateľného, a nie nevyspytateľného hráča. Nie je pritakávač, ale keď sa na niečom dohodne, jeho slovo platí, dodrží ho. V konečnom dôsledku to má hodnotu aj z pohľadu Zemanových oponentov.