Politológ Alexander Vedrussov v ruskom denníku Izvestija napísal komentár, ktorý okupáciu z roku 1968 opisuje ako snahu USA o prevrat.
Pražská jar bol prvý z „farebných prevratov“ zosnovaných Spojenými štátmi, a vstup vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 len reagoval na lynčovanie komunistov a ďalšie zverstvá a odohral sa na žiadosť Alexandra Dubčeka, tvrdí sa v článku, ktorý dnes zverejnil ruský denník Izvestija. (Viac čítajte v článku Ruský komentátor opísal pražskú jar ako farebný prevrat, komunistov vraj lynčovali.)
Agentúra RIA: Česi za svoju krajinu nebojovali od roku 1620
„Bola to chyba Moskvy?“ pýta sa v titulku agentúra RIA patriaca do mediálnej skupiny Rossija segodňa, považovanej za nástroj kremeľskej propagandy. „Reakcia sveta na bratskú pomoc bola dosť vlažná, ba čisto rituálna. Fakticky západné veľmoci priznali ZSSR právo vo svojej európskej sfére vplyvu privádzať k rozumu satelity podľa vlastného uváženia. Je možné, že keby bratská pomoc viedla k väčšiemu krviprelievaniu, západný svet by zareagoval inak, ale ku krviprelievaniu nedošlo. Tým skôr, že Česi, ktorí za svoju krajinu nebojovali od roku 1620, nebojovali ani tentoraz,“ poznamenal autor.
Pripustil, že rešpektovanie Brežnevovej doktríny súviselo aj s tým, že Západ mal svojich starostí dosť. Silu ani chuť pustiť sa do boja za pražský socializmus nemali ani USA, zabŕdli do vojny vo Vietname a otrasené vraždami Martina Luthera Kinga a Roberta Kennedyho, ani západná Európa, a to tým skôr, že veľká časť čs. vedenia kapitulovala.
Navyše nešlo len o akciu Kremľa, myslí si komentátor. „Pri pohľade na politickú mapu vtedajšej Európy, pri predstave, že Československo už nie je súčasťou Varšavskej zmluvy, by vstali vlasy hrôzou na hlave každého štábneho dôstojníka. Československo, siahajúce od západného Nemecka po ZSSR, by v prípade odpadnutia (či s ľudskou alebo neľudskou tvárou) rozrezalo blok na dvoje. Na severe by zostalo východné Nemecko a Poľsko, na juhu Bulharsko, Maďarsko a Rumunsko – a medzitým čosi neuchopiteľné. Z vojenského hľadiska by takáto konfigurácia bola monštruózna,“ mieni RIA Novosti. A vojakov vtedy počúval Kremeľ aj politbyro, imperatívom sovietskeho vedenia zostával „komplex 22. júna“ (dátum útoku nacistického Nemecka v roku 1941 na ZSSR).
K námietke, že demokratizácia Československa ničím takým nehrozila, autor poznamenáva, že to sa spätne nedá dokázať, neexistuje ani ZSSR, ani ČSSR: „Ale maďarská demokratizácia v roku 1956, smerujúca od úvah o všeobecnom blahu k vešaniu komunistov na budapeštianskych uliciach, skôr viedla vodcov ZSSR k ostražitosti. Tí sa síce nedožili roku 1989 a ďalších rokov, ale na príklade Pobaltia a teraz ešte horšie na príklade Ukrajiny sme mohli vidieť, že všetko sa začína výborne, ale potom – božechráň.“
Vodcovia pražskej jari Dubček, Černík či Mlynář síce mali skvelé úmysly, ale otázka znie, ako dlho by vydržali. Ak sovietski vodcovia predpokladali, že všetko môže skončiť zle, nemožno im podľa autora uprieť prezieravosť.
„Bolo by príjemné – nielen pre Čechoslovákov, ale aj pre sovietskych občanov – keby k bratskej pomoci nedošlo ani vtedy, ani potom. Ale od takých rozhodnutí nikto nečaká príjemnosť. Keby v noci na 21. augusta 1968 nezaznelo v éteri krycie heslo k vstupu vojsk, je možné, že revolučná perestrojka – so všetkými kladmi i mínusmi – by sa začala v socialistickom tábore o nejakých 20 rokov skôr, pričom náklady na tento proces by mohli byť ešte väčšie. Tí, ktorí považujú vyššie náklady za prípustné kvôli zvrhnutiu komunizmu o 20 rokov skôr ako v skutočných dejinách, majú právo ľutovať zmarené nádeje. Tí, ktorým sa aj terajšie náklady zdajú príliš vysoké, môžu tvrdiť, že 21. august dal ešte 20 síce chudobných, ale mierových rokov. Ako sa komu zapáči,“ uzavrela RIA Novosti.