V misii Organizácie Spojených národov (OSN) v New Yorku sa sovietskym diplomatom ukrajinského pôvodu Stepanovi Fiodorovičovi Mazepovi a jeho manželke Rajse Mazepovej narodila dcéra.
Vo štvrtok 30. augusta uplynie 60 rokov od jej narodenia. Anna Politkovská sa narodila 30. augusta 1958, podľa väčšiny zdrojov v New Yorku.
Počas štúdia na Fakulte žurnalistiky na Lomonosovovej Moskovskej štátnej univerzite (MGU) sa stretla so svojím neskorším manželom, televíznym novinárom Alexandrom Vladimirovičom Politkovským. Narodili sa im dve deti – syn Iľja a dcéra Viera, no manželstvo sa rozpadlo v roku 2000.
Žurnalistiku na MGU absolvovala v roku 1980. Ako čerstvá držiteľka diplomu pôsobila v denníku Izvestija, potom v novinách Letecká doprava, prax nadobúdala aj v rôznych vydavateľstvách, a to v období rokov 1982–1993. V nasledujúcich rokoch 1994–1999 pracovala v týždenníku Obščaja gazeta. Od júna 1999 články spod jej už ostrého pera publikovala Novaja gazeta. V rokoch 1999–2006 bola osobitnou redaktorkou týchto opozičných liberálnych novín. V tom čase sa viackrát dostala na miesta bojov v Ingušsku, Dagestane a Čečensku. Chodievala do utečeneckých táborov.
Pokus o otravu
Medzičasom, v októbri 2002, sa zúčastnila na rozhovoroch s čečenskými teroristami, ktorí zajali asi 700 rukojemníkov v divadle v Moskve.
V septembri 2004 počas tragických udalostí na beslanskej škole sa Politkovskú pokúsili otráviť, keď v lietadle cestovala do Beslanu. Novinárka to označila za pokus o „odstránenie z poľa“ s cieľom neumožniť jej uskutočniť jej plán na riešenie danej situácie.
Politkovská ako jedna z mála ruských novinárov pokrývala udalosti v Čečensku a na severnom Kaukaze. Vo svojej žurnalistickej práci opakovane poukazovala na porušovanie ľudských práv v danom regióne. Za to boli podľa nej zodpovední príslušníci federálnych ozbrojených síl v Čečensku i milície čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova.
Zlaté pero Ruska
Za sériu reportáží z Čečenska získala v januári 2000 prémiu Zlaté pero Ruska. Zväz novinárov Ruskej federácie ju za materiály o korupcii vyznamenal prémiou. Dostala aj ďalšie ceny, napríklad 30. marca 2007 Cenu UNESCO Guillerma Canu za slobodu tlače. Prvýkrát vtedy v Paríži udelili cenu posmrtne. Aj Cenu súrodencov Schollovcov za rok 2007 si už sama nepreberala – do Mníchova ju 26. septembra prišiel prevziať jej syn Iľja. V roku 2008 scenáristka a režisérka Maria Novikovová nakrútila o žurnalistke holandský dokumentárny film: „Anna Politkovská: sedem rokov na frontovej línii“.
Sergej Varšavčik 13. októbra 2006 v článku „In Memoriam: milovala ľudí a nemala rada moc“ zdôraznil, že Politkovská bola v rozhovoroch žičlivá, ale keď reč zašla na problematiku žurnalistiky, nepoznala kompromis. Sama o sebe hovorievala: „Nie som bojovník, jednoducho som absolútna novinárka. Úlohou novinára je informovať o tom, čo sa deje.“ „Práve za to ju zabili,“ dodal Varšavčik.
Európsky parlament na znak úcty k zavraždenej Politkovskej dal svojmu tlačovému centru v Bruseli jej meno.
Záhrada na jej počesť
Telo zavraždenej Politkovskej našli 7. októbra 2006 na schodisku pred výťahom v obytnom dome v Moskve. Príslušníci milície pri obeti atentátu zaistili krátku guľovú zbraň a štyri nábojnice.
Zavraždená novinárka a autorka kníh Cesta do pekla, Čečenský denník či Putinovo Rusko je pochovaná v Moskve na Trojekurovskom cintoríne.
V Moskve 13. júla tohto roku otvorili záhradu na počesť Anny Politkovskej. Záhrada sa nachádza neďaleko sídla periodika Novaja gazeta. Na otvorení záhrady sa zúčastnili novinárkina matka Rajsa Mazepová, bývalý redaktor tohto denníka Dmitrij Muratov, žurnalista rozhlasovej stanice Echo Moskvy Alexej Venediktov aj niekoľko zahraničných diplomatov.