Dlho sme si pod ohrozením pravdy predstavovali cenzúru alebo diktatúru. V digitálnej dobe prevažne neobmedzeného prejavu ale veľká hrozba vyzerá veľmi odlišne, píše v magazíne Politico Zeynep Tüfekçiová, popredná akademička zaoberajúca sa dopadom nových médií na spoločnosť.
Vráťte sa o desať rokov späť a predstavte si, aká by bola vaša odpoveď na otázku: „Ako by vyzeralo ohrozenie pravdy?“ Možno by vás napadla cenzúra, snáď v prevedení diela Fahrenheit 451, kde sa hromadne pália knihy, alebo strašný režim s totálnou kontrolou informácií v knihe 1984. Možno by vám robili starosti limity a zaujatosť mainstreamových médií.
Od nepamäti sme predpokladali, že s postupnou demokratizáciou prejavu bude prekvitať aj samotná demokracia. Keď bude viac a viac ľudí mať možnosť šíriť svoje slová a názory, prinesie to súboj myšlienok ako nikdy predtým, z ktorého odíde víťazne pravda, navyše posilnená bojom.
Ale v roku 2018 je stále zreteľnejšie, že viac prejavu v skutočnosti predstavuje pre demokraciu hrozbu. Prebytok informácií umožnený novými technológiami môže pochovať to, čo je pravdivé, výrazne pozdvihnúť dezinformácie a odviesť pozornosť od dôležitých oznámení.
Ako to vidia ostatní?
V záplave domnelých faktov, argumentov a protiargumentov sa naše mozgy uchýlia k filtru, ktorý je najviac naporúdzi. Je to najväčšia kognitívna skratka sociálneho tvora: Pozrieme sa na svojich druhov, vidíme, aké stanoviská zastávajú, a pridáme sa k nim.
Vo výsledku sa otvorený a participatívny diškurz stáva pravým opakom. Dôležité hlasy sú na otvorených platformách umlčané davmi trollov, ktorí chrlia urážky a vyhrážky. Výmysly zdieľané priateľmi a priateľmi priateľov sa stanú bernou mincou. Kľúčové informácie sa topia v prúde tých bezpredmetných, až sa stratia úplne. Keby sa v uliciach pálili knihy, boli by sme v stave najvyššej bdelosti. Takto sme skrátka vyčerpaní.
Revolučný čin
Samotná možnosť prejavu nie je tým, čo umožňuje demokraciám fungovať, ale schopnosť zhodnúť sa – po nejakej dobe a aspoň v určitých momentoch – na tom, čo je pravdivé, dôležité a čo slúži verejnému blahu. To neznamená, že sa všetci musia zhodovať na všetkých faktoch, alebo že naše priority by mali byť jednotvárne. Demokracia ale nemôže prosperovať úplne odstrihnutá od istého konsenzu a už vôbec nie v mori rozptyľujúcich faktorov.
Ako sa k tomuto konsenzu opäť dopátrať? Potrebujeme nové mechanizmy prispôsobené digitálnej dobe, ktoré umožnia spoločné porozumenie faktom, a ktoré zamerajú našu kolektívnu pozornosť na najdôležitejšie problémy. To môže za súčasného chaosu znieť hmlisto, zložito alebo úplne nemožne. Ale povahe, že moderné štátne zriadenie alebo aktuálny stav mnohých systémov verejného zdravotníctva sa v istých dejinných okamihoch tiež zdali nedosiahnuteľné. V čase informačnej lavíny môže byť snaha zamerať sa na to, čo je pravdivé a dôležité, revolučným činom.