Na omši na vatikánskom Námestí sv. Petra František svätorečil aj ďalších piatich blahoslavených pochádzajúcich z Talianska, Nemecka a Španielska.
Sú medzi mini dvaja talianski diecézni kňazi Francesco Spinelli a Vincenzo Romano, nemecká rehoľná sestra Maria Katharina Kasperová, ktorá v 19. storočí založila inštitút Chudobných sestier Ježiša Krista, španielska zakladateľka misijných sestier Nazaria Ignazia de Santa Teresa a 19-ročný laik Nunzio Sulprizio, ktorý uprostred tvrdej chudoby zažiaril duchovnou hĺbkou spojenia s Bohom, informoval spravodajský server Vatican News.
Priamo na námestí sa zišli desaťtisíce veriacich, oficiálne delegácie štátov na čele s viacerými prezidentmi i 5000 salvádorských pútnikov. Tisíce ďalších Salvádorčanov sledovali prenos z obradov v noci miestneho času na veľkých obrazovkách pred katedrálou v metropole stredoamerickej krajiny San Salvadore, kde je Romero pochovaný.
Romero, ktorého zastrelil člen pravicovej eskadry smrti počas slúženia omše v roku 1980, i Pavol VI., ktorý viedol cirkev počas záveru modernizujúceho, no aj rozdeľujúceho Druhého vatikánskeho koncilu (1962–65), boli kontroverznými osobnosťami v cirkvi i mimo nej, píše agentúra Reuters.
Obaja boli prirodzene plachými mužmi, ktorých do popredia dejín priviedli prudké politické a spoločenské zmeny 20. storočia, a obaja trvalo ovplyvnili súčasného pápeža Františka, prvú hlavu katolíckej cirkvi pochádzajúcu z Latinskej Ameriky.
František v kázni, ktorú predniesol na pozadí portrétov nových siedmich svätcov, vyvesených na bazilike za ním, označil Pavla VI. za „učiteľa otvorenej cirkvi“, ktorý ju otvoril svetu. Romera vyzdvihol za to, že nehľadel na vlastný život a bezpečnosť, aby „bol blízko chudobným a svojmu ľudu“.
Óscar Romero
Romera, ktorý vo svojich kázňach odsudzoval represiu a chudobu, zastrelili 24. marca 1980 v nemocničnej kaplnke v San Salvadore. K vražde došlo v úvode dlhého konfliktu medzi Spojenými štátmi podporovanými salvádorskými vládami a ľavicovými povstalcami, ktorí sa neskôr dostali k moci. Vojna z rokov 1980–1992 zanechala 75.000 mŕtvych a 8000 nezvestných.
Romero dôsledne kritizoval násilie salvádorskej armády a polovojenských skupín voči civilistom a vyzýval medzinárodné spoločenstvo, aby zastavili útlak vojenskej diktatúry v krajine.
Romero sa stal vzorom pre chudobných a ľavicu v Latinskej Amerike a jeho portréty sa dostali na tričká podobné tým s podobizňou Che Guevaru. Často býva zaraďovaný spolu s Martinom Lutherom Kingom Jr. a Móhandásom Gándhím medzi najvplyvnejších bojovníkov za ľudské práva. OSN si každoročne pripomína výročie jeho smrti, približuje agentúra AP.
Jeho svätorečenie však narazilo na tvrdý odpor vo Vatikáne a medzi vplyvnými konzervatívcami v latinskoamerickej cirkvi. Obe strany sa obávali, že Romero bol príliš spolitizovaný počas života – a ešte viac po svojej smrti – a že jeho vyhlásenie za svätého by povzbudilo marxistických revolucionárov na kontinente.
Proces jeho blahorečenia a svätorečenia desaťročia stagnoval, aby ho napokon uvoľnil pápež Benedikt XVI. František ho urýchlil po svojom zvolení za pápeža v roku 2013 a v roku 2015 Vatikán vyhlásil, že Romero zomrel ako mučeník, zabitý z nenávisti voči viere.
„Jeho mučeníctvo pokračovalo (aj po jeho smrti). Očierňovali ho, hanobili… dokonca aj jeho vlastní bratia v kňazstve a biskupstve,“ povedal František v roku 2015. „(Zasiahol ho) najtvrdší kameň, aký na svete existuje: jazyk.“
Pavol VI.
Pavol VI., vlastným menom Giovanni Battista Montini, plachý muž označovaný životopiscami za niekedy nerozhodnú a trýznenú postavu typu Hamleta, viedol cirkev cez záver Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý sa začal za jeho predchodcu Jána XXIII., a zavedenie jeho reforiem. Zvolili ho v roku 1963 a zomrel v roku 1978.
František ho často cituje ukazujúc, že je oddaný reformám zo zmieneného koncilu, ktorý umožnil slúženie omše v miestnych jazykoch namiesto latinčiny, vyzval na väčšiu úlohu laikov v cirkvi a zlepšenie vzťahov v inými náboženstvami.
Ultrakonzervatívci v cirkvi dodnes neuznávajú učenie tohto koncilu a obviňujú Pavla VI. z toho, že započal úpadok tradície.
Pavol VI. bol pápežom v 60. rokoch, keď mnohí muži opúšťali kňazský stav a duchovné povolania prudko klesli v búrlivom období spoločenských zmien, ktoré sa odohrávali súčasne so sexuálnou revolúciou a rozšírenou dostupnosťou antikoncepčných tabletiek.
Pavol VI. je známy aj dvoma svojimi najdôležitejšími encyklikami: Populorum progressio (1967), ktorá odsudzuje rastúcu nerovnosť medzi bohatými a chudobnými, a Humanae Vitae (1968), ktorá zakotvuje cirkevný zákaz používania umelých metód pri obmedzovaní pôrodnosti.
Zákaz, ktorý Pavol VI. vydal v rozpore s odporúčaním pápežskej komisie, povzbudil konzervatívcov, odohnal však progresívnejších veriacich. Aj dnes štúdie ukazujú, že väčšina katolíkov toto učenie cirkvi ignoruje a antikoncepčné prostriedky používa, napísala AP.
Pavol VI. sa tiež stal prvým pápežom moderných čias, ktorý cestoval mimo Talianska, aby sa stretával s veriacimi, čím začal tradíciu, ktorá sa stala príznačnou pre pontifikát.
Pavol VI. je tretím pápežom, ktorého František vyhlásil za svätého – po Jánovi XXIII., ktorý zomrel v roku 1963, a Jánovi Pavlovi II., ktorý zomrel v roku 2005.
Pavol VI. je veľmi dôležitý aj pre emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorého v roku 1977 vymenoval za kardinála. Objavili sa dohady, že 91-ročný Benedikt by sa mohol zúčastniť na nedeľňajšej kanonizácii, vatikánski predstavitelia však uviedli, že v poslednom čase zoslabol. František ho navštívil v jeho bydlisku vo vatikánskych záhradách v predvečer kanonizačnej omše.