Migranjan: V zápase o svetové líderstvo bude postoj Moskvy rozhodujúci

, 01.11.2018 14:00
Andranik Migranjan
Andranik Migranjan. Autor: ,

Na ktorú stranu sa Moskva prikloní, tá zvíťazí v zápase o svetového lídra, tvrdil v rozhovore pre Pravdu počas nedávneho 16. fóra Dialóg civilizácií na gréckom ostrove Rodos Andranik Migranjan, profesor Moskovského štátneho inštitútu medzinárodných vzťahov. Zároveň pripomenul: "V sovietskych časoch často hovorili, že hlavný konflikt medzi kapitalizmom a socializmom spočíva v ich rozdielnom systéme. Dnes je tu Čína, ktorá predstavuje rastúcu ekonomickú, vojenskú a politickú silu vo svete a ako taká má ambície stať sa novým svetovým lídrom.

A čo v prípade USA?

Aj keď stále ide o najbohatšiu krajinu s najsilnejšou ekonomikou, ako aj armádou, jej postavenie pomaly slabne. A tak možno očakávať zápas o svetové líderstvo. Vlastne sa už začal. Pritom nespočíva iba v obchodných vojnách. Nevylučujem ani tzv. horúci, teda vojenský konflikt. Veď iba nedávno vplávalo do Juhočínskeho mora americké vojenské plavidlo a namierilo si to k lodi čínskej armády. Stačilo málo. Napríklad ak by posádka jedného z plavidiel spustila paľbu. Mohol by to byť začiatok veľkého vojnového konfliktu v Juhovýchodnej Ázii za účasti nielen USA a Číny, ale napríklad aj Japonska. Ťažko predvídať, ako by sa to skončilo. Navyše niet záruky, že sa situácia nebude opäť opakovať a že aj počas nej sa obe strany vyhnú reči zbraní. USA opätovne hovoria o zotrvaní v Juhočínskom mori.

Nedávno ste upozornil, že dianie vo svete charakterizuje chaos. Z čoho vychádzate?

Trumpovi je úplne jedno, čo si myslí Rijád, pretože dobre vie, že bez americkej pomoci to nebude možno ani tri dni.
Andranik Migranjan

Hlavne zo skutočnosti, že spočiatku sme mali bipolárny svet. Nasledoval ho na krátky čas jednopolárny. A dnes nie sú Američania natoľko silní, aby jednostranne dominovali a diktovali svetu. Na druhej strane však nie sú ani natoľko slabí, aby sa s niekým skutočne dohodli. Výsledkom je už spomínaný chaos. Už aj preto, lebo ani protiamericky naladené sily nie sú schopné jednotne konať. A spomínaný proces sa dnes v určitom zmysle začal. Mnohé krajiny vo viacerých oblastiach sa v porovnaní s minulosťou správajú nepredvídateľne.

Máte niekoho konkrétne na mysli?

Zoberme si Európu, ktorej USA nielen hrozia sankciami, ale aj zavádzajú tarify. Netýka sa to teda iba Ruska a Číny, ale aj ich spojencov. V duchu princípu: bohatí americkí spojenci musia platiť za svoju bezpečnosť. V minulosti USA poskytovali garancie akosi automaticky. Vychádzali pritom samozrejme zo svojich globálnych záujmov.

Napríklad saudskoarabský korunný princ však nedávno poprel tvrdenie prezidenta Trumpa, podľa ktorého sa monarchia neudrží pri moci ani tri dni bez americkej vojenskej podpory.

Trumpovi je úplne jedno, čo si myslí Rijád, pretože dobre vie, že bez americkej pomoci to nebude možno ani tri dni. Ak sa vrátime k nevypočítateľnej politike niektorých krajín, stačí sa pozrieť na najbližších susedov USA Mexiko a Kanadu, ktorí nevedia, aký bude najbližší krok Washingtonu. A tak čoraz viac platí, že cena pevných vojenských, ekonomických a politických spojenectiev je čoraz nižšia a ich čas sa naplnil. Čoskoro budú minulosťou.

Máme tu však stále NATO, EÚ na jednej strane a na druhej zase napríklad zoskupenie známe ako BRICS.

Napriek tomu sme čoraz častejšie svedkami účelového rozhodovania ad hoc. Vznikajú skupiny, v rámci ktorých v niektorých otázkach panuje zhoda, ale v iných tí istí už vystupujú ako vzájomní nepriatelia.

Chcete azda tvrdiť, že sa to vzťahuje aj na Severoatlantickú alianciu?

Ešte v čase, keď som pracoval pred nejakými ôsmimi rokmi v USA, prečítal som si knihu môjho indického priateľa profesora Radžího Manona pod titulkom NATO, zbaľ sa, strácaš na význame. Aliancia skutočne stratila význam. Napríklad v dvoch posledných pre USA dôležitých vojnách. Konkrétne v Afganistane, kde spojencom nebol člen aliancie, ale Rusko, ktoré logisticky pomohlo NATO. Poskytovalo presné spravodajské informácie, ale hlavne letisko a tranzitné koridory. A vari v Iraku či Sýrii je to iné? Napokon aj Taliansko a Francúzsko, ktoré plánovali bombardovať Kaddáfiho Líbyu, sa museli spoľahnúť na Američanov a nie na čoraz menej efektívnu a čoraz nákladnejšiu Severoatlantickú alianciu.

Vyzerá to dnes, ako by bojovali všetci proti všetkým.

V určitom zmysle. V tejto súvislosti si však spomínam na dialóg prezidentov Putina a Macrona na Ekonomickom fóre v Petrohrade. Francúzsky prezident vtedy spomenul, že „áno, máme problém, musíme garantovať bezpečnosť“. Ruský líder, ktorý je známy pohotovou reakciou, poznamenal „a čo ak my vám poskytneme bezpečnostné garancie“.

Podľa Washingtonu však bezpečnosť Európy ohrozuje aj závislosť od ruského plynu a žiada, aby ho prestala nakupovať a importovala americký skvapalnený plyn.

S tou závislosťou je to úplná hlúposť. Veď ešte v časoch Sovietskeho zväzu, ktorý bol vtedy pre Nemecko existenčnou hrozbou, Nemci nepodľahli nátlaku a bola to práve nemecká firma Mannesmann, ktorá vyrábala a vyvážala do Ruska veľkokapacitné potrubie. Vtedajší politickí lídri v Bonne opakovali, že to neohrozuje bezpečnosť krajiny.

Dnes je však situácia iná.

Jedine v tom, že americké dodávky skvapalneného plynu sú o 30 až 50 a možno aj viac percent drahšie ako import ruského plynu.

Rozdiel však predsa existuje.

V čase Sovietskeho zväzu si Nemci mohli zvoliť dodávku plynu z USA. Veď na ich území boli početné jednotky ruskej západnej skupiny armád. Aj v celej strednej a východnej Európe boli tisíce ruských vojakov a tankov, ktoré mohli vtrhnúť a obsadiť Európu až po Atlantik. Vtedy malo zmysel platiť za niečo. A dnes? Nemci nie sú idioti. Vedia presne, že Rusko sa ich nechystá okupovať. Napokon ani nemá také možnosti. Prečo by mali teda svojimi peniazmi platiť Američanom za oveľa drahší plyn.

Ako teda hodnotíte súčasnú politiku USA?

Washington v princípe robí to, čo bolo voľakedy snom sovietskych stratégov a za čo dnes kritizujú Rusko. Teda usiluje sa o rozpad EÚ a pritom tvrdí, že Moskva sa pokúša vbiť klin medzi USA a Európu. A všetko sa to odohráva bez našej účasti.

Bolo Trumpovo zjavenie sa na politickej scéne USA čímsi nečakaným alebo išlo o zákonitý vývoj? Alebo sa azda „plánovačom“ vymkla situácia z rúk?

Sú to diametrálne odlišné veci. Ak sa však chceme dostať na koreň zápasu USA a Číny o svetového lídra, tak musíme dešifrovať, aké miesto v tomto zápase má Rusko. Uvažujú tak aj reálne zmýšľajúci americkí stratégovia, s ktorými v tomto súhlasím.

Dokedy bude trvať americký tlak a sankcie nielen na Rusko?

Budú trvať dovtedy, kým nepadne na kolená Rusko alebo USA. Niektorí z amerických politických stratégov považujú Rusko za najslabšie ohnivko reťaze, ktoré treba dostať z hry ešte pred rozhodujúcim zápasom s Čínou. Rusko však má v rukách tri neoceniteľné tromfy. Sú nimi územie, raketovo-jadrový potenciál a prírodné bohatstvo. Na ktorú stranu sa Moskva prikloní, tá zvíťazí v zápase o svetového lídra.

A čo teda s Trumpom?

Je to niečo úplne iné. Trump sa pokúša o zmenu zahraničnej paradigmy. Kladie si napríklad otázku, prečo máme investovať do ochrany bohatých v Nemecku, Japonsku či v Južnej Kórei. Tým skôr, ako neraz upozornil, že ide o konkurentov USA na svetových trhoch. Nik nepredpokladal, že sa objaví prezident a spomínaný postoj bude realizovať ako reálnu politickú stratégiu. V prípade európskych krajín, ale hlavne Číny, ktorú považuje Trump za najväčšieho nepriateľa, chce vyvážený obchod a plánuje „postaviť Peking tam, kde je jeho miesto“. Zároveň presadzuje zlepšenie vzťahov s Ruskom. Pochopil, že sa nedá bojovať naraz na viacerých frontoch.

Kongres je však inej mienky.

Senátori Trumpa skutočne hamujú. Ako v takomto prípade hovoria Američania, „strieľajú si do vlastnej nohy“ (Shoot yourself in the foot – pozn. red.). Napríklad Kongres mu nedovolil rozložiť NATO, ktorého existenciu už Trump neraz spochybnil. V snemovni sú stále ľudia, akým bol do svojho skonu John McCain a dnes je ním stále senátor Lindsey Graham. Ich myslenie podlieha zotrvačnosti. Na druhej strane existujú východoeurópske krajiny, ich loby, ktoré sa pokúšajú presvedčiť Washington, že Európa je stále dôležitým územím pre USA. A to napriek tomu, že USA už dávno pochopili aj sformulovali svoje smerovanie, podľa ktorého za hlavného spojenca považujú Áziu, juhovýchodnú ázijskú oblasť. A tak USA zápasia so všetkými. Aj taká silá krajina, akou je Amerika, však nemá šancu zvíťaziť. Napokon môže vzniknúť pretlak a v takom prípade sa krajiny začnú nečakane rozpadať.

Čo sledoval Trump na pôde VZ OSN, keď sa takmer vyznal z lásky k severokórejskému lídrovi a pochvalne sa napríklad vyjadroval aj na adresu Poľska?

Vidím za tým snahu prezidenta USA jasne nazvať priority, hlavných spojencov Washingtonu. Podľa Trumpa hlavnými sú tí, ktorí ho žiadajú napríklad vybudovať predpolie vo forme siete na prijímanie kvapalného plynu z USA s celou jej infraštruktúrou. Je to každý, kto koná v záujme Trumpových plánov, v záujme USA. Patria sem rozdielne krajiny, ako je už spomínané Poľsko, ale aj Saudská Arábia či Izrael. Na druhej strane Trump v prejave ani slovom nespomenul Nemecko, Francúzsko ba dokonca ani patologicky protiruskú Britániu.

V čom spočíva súčasné pnutie v únii, kde z jednej strany sa zjednocujú krajiny, ktoré majú rozdielny postoj k Rusku, a na druhej strane ich politickí lídri sú jednotní v trestaní Ruska napríklad vyhostením jeho diplomatov?

Skutočnej jednoty v tomto prípade niet. Existuje však ešte stále tzv. bloková disciplína, ktorá tiež čelí erózii. Konkrétne sa prejavuje v Poľsku, Maďarsku, ale aj v Česku či na Slovensku. Badať ju aj v Taliansku či Turecku, ktoré nie je členom únie. Cítiť to aj v Nemecku, kde silnie odpor proti americkým sankciám. Napokon európski signatári dohody s Iránom o jeho jadrovom programe sa usilujú, ak už nie zablokovať, tak aspoň obísť prípadné sankcie USA proti ich podnikom obchodujúcim s Teheránom. Aká-taká jednota však existuje vo vzťahu protiruských sankcií.

A dôvod?

Mnohí sa veľmi obávajú následkov prípadného rozpadu EÚ. Tak ako to bolo aj v prípade možného zániku NATO. Viaceré národy si uvedomujú, že samostatne nedokážu existovať. Napríklad v prípade krajín, ktoré sa osamostatnili po rozpade ZSSR, zbavili sa „sovietskeho útlaku“, aby vzápätí dali svoju slobodu a nezávislosť do rúk Washingtonu a Bruselu. Jednoducho boli tak zvyknutí. Aj v prípade Ukrajiny. Navyše únia poskytuje ekonomické stimuly, ktorých sa nechce vzdať Maďarsko, Poľsko ani Česko. Nie je to teda láska k Bruselu ani nenávisť voči Moskve, ktoré sú dôvodom ich členstva v únii. Často počujem, že nemajú záujem podporovať hlúpu oficiálnu politiku, ale zatiaľ sa nemôžu postaviť proti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Čína #Rusko #USA
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku