Francúzska vláda sa snaží upokojiť situáciu v súvislosti s protestmi žltých viest, ktoré sa zmenili na násilnosti. Odložila ekologickú daň, ktorá zdražila benzín, chce rokovať. Bude to stačiť na zmiernenie napätia?
V politike je vždy ťažké vystihnúť chvíľu, keď máte ustúpiť alebo, naopak, držať pevnú pozíciu. V prvej fáze vláda hovorila, že si stojí za svojimi rozhodnutiami, ako je zavedenie ekologickej dane, lebo je to nutné. Prišiel však veľký tlak a nezdá sa, že by súčasné gestá stačili. Pravdepodobne bude musieť vláda ponúknuť viac. Je to však veľmi ťažké, lebo nie je úplne jasné, aké sú požiadavky protestujúcich. A ani to, s kým sa dá o nich rokovať a koho demonštranti reprezentujú. Predpokladám, že zrušenie ekologickej dane nebude pre protestujúcich dostatočné. Uvidíme, či bude na stole zvýšenie minimálnej mzdy.
Znejú aj výzvy na odstúpenie prezidenta Emmanuela Macrona a na nové voľby.
Je to najmä práca extrémnej pravice. A vidíme, ako sa pri demonštráciách prelínajú najtvrdšia krajná pravica a krajná ľavica. Uprostred sú žlté vesty. Ich príslušníci sa zdali mnohým veľmi sympatickí. Ale ich časť sa zrazu pridala k násilníkom. Bolo to nečakané. Cez víkend zatkli asi 370 ľudí. Z nich značná časť boli ľudia, ktorí nikdy nemali nič s políciou a politicky sa neangažovali. Je to nový fenomén, ktorý sa dá veľmi ťažko predvídať. Hnutie vo Francúzsku sa rýchlo zradikalizovalo. Začalo konkrétnym požiadavkami, ktoré sa týkali zrušenia ekologickej dane. Bolo možné vidieť, že je rozdiel medzi extrémistami a obyčajnými protestujúcimi. Minulý víkend sa to však čiastočne premiešalo.
Tridsať rokov globalizácie vytvorilo veľké rozdiely v spoločnosti. Sú veľké mestá, ktoré z toho ťažia. Mnoho ľudí je úspešných. Ale časť spoločnosti tvoria tí, čo prišli o zamestnanie alebo sú v ťažkej ekonomickej situácii. Máme rozdelenú verejnosť.
Je to možno do istej miery dané tým, že časť Francúzov má pocit, že Macronova pozícia je relatívne slabá? Prezidentovi klesajú preferencie.
Nedefinoval by som to na základe prieskumov popularity. Hnutie, ktoré sa rýchlo rozšírilo a zrazu získalo aj násilnú podobu, s tým nemá veľa spoločného. Azda to súvisí s dlhodobým problémom, že časť ľudí stratila väzby na politické strany. Do istej miery ide o Francúzov, ktorí na tom nie sú ekonomicky dobre. Nie je to však najchudobnejšia trieda. Skôr nižšia stredná vrstva. Francúzi z periférie. Sú to ľudia žijúci na vidieku a dochádzajúci za prácou. Je to dlhodobý fenomén, ktorý sa dá porovnať s Čajovým hnutím v USA. Teda s veľmi radikálnou skupinou, ktorá je proti Washingtonu, proti súčasnej politickej triede, pretože z ich pohľadu je celá prehnitá. Svojím spôsobom je toho výsledkom súčasný americký prezident Donald Trump. Demokratka Hillary Clintonová ich nazvala úbožiakmi. Samozrejme, je to urážka, používať takýto termín. Je potrebné aj chápať, čo v našich spoločnostiach vzniklo.
Ako by ste to opísali?
Je to vec, ktorá má širší rozmer. Tridsať rokov globalizácie vytvorilo veľké rozdiely v spoločnosti. Sú veľké mestá, ktoré z toho ťažia. Mnoho ľudí je úspešných. Ale časť spoločnosti tvoria tí, čo prišli o zamestnanie alebo sú v ťažkej ekonomickej situácii. Máme rozdelenú verejnosť. Geograficky, mestá a vidiek, ale aj sociálne. Je možné, že Macron sa vráti k takzvanej milionárskej dani.
Ekonomická kríza len prehlbuje priepasť medzi časťou obyvateľstva a lídrami. Vytvára to polarizáciu. Emma
Prečo?
Prezident ju zrušil z pomerne rozumných dôvodov. Efekt nebol zanedbateľný, ale bohatí ľudia odchádzali z Francúzska za nižšími daňami. Celkový výsledok pre krajinu bol preto otázny. Toto všetko sú však problémy, ktoré riešime pomaly dvadsať rokov. Nie je to len Macronova záležitosť. Zo symbolického hľadiska však bola milionárska daň gestom, ktoré pre ľudí niečo znamenalo. Na jednej strane je zrušená daň pre najbohatších. Zároveň politici presadzujú reformy, ktoré vedú k zmenám na pracovnom trhu a majú sociálne dopady. Samozrejme, vláda stavila na to, že to dá impulz ekonomike a hospodársky rast bude prospešný pre všetkých. Prejaví sa to však až o tri, štyri či päť rokov. Vyzerá to tak, že Macron vo svojom reformnom eláne zanedbal túto symbolickú dimenziu. Dostal nálepku, že je prezidentom bohatých. Šíril to najmä predstaviteľ populistickej ľavice Jean-Luc Mélenchon, ale aj médiá. Nikto nečakal, že by ekologická daň sama osebe mohla vyvolať takéto demonštrácie. Myslím si však, že vláda dostatočne citlivo nevnímala tohtoročný nárast cien ropy, čo samo zvýšilo cenu benzínu a nafty. Nespokojným ľuďom môžete hovoriť, že sa musia správať ekologicky, lebo inak hrozí zánik planéty. Ale oni odpovedajú, že ich starosťou je, ako prežiť do konca mesiaca.
Už na budúci rok sa konajú voľby do Európskeho parlamentu. Bude to boj liberálneho prúdu politiky, ktorý má predstavovať aj Macron, s radikálnejším, ktorý má mnohé podoby? Jedným z jeho vyjadrení je asi aj to, čo sa práve deje vo Francúzsku. Bojujú tieto dva prúdy istým spôsobom o budúcnosť Európy?
Určite to s tým súvisí. Samozrejme, hnutie žltých viest nemá zatiaľ žiadny politický program, čo je problém. Len hovorí nie. Ak aj nejakí jeho príslušníci sú ochotní rokovať, na sociálnych sieťach sa proti nim spustí kampaň, že sú zradcovia. Veľmi aktívna je v tom krajná pravica. Vo Francúzsku v najbližšom období nebudeme mať voľby, ale v hlasovaní do europarlamentu sa to môže prejaviť. Možno ľudia ani nebudú voliť. Keď však Le Penová preskočí Macrona, bol by to istý signál. Nezmenilo by to priamo politickú situáciu, ale Macrona by to na úrovni EÚ oslabilo. Azda sme dúfali, že nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident by mohli dať Európe nejaký smer. Radikálny populizmus však narastá. V Taliansku sa ľudia priklonili k Lige a Päťhviezdičkovému hnutiu. Vidím rôzne nové zoskupenia, ktoré často prišli zdola. V doterajšej politickej ponuke nenašli odpoveď. Tradičné strany im nevyhovujú. A nie je to fenomén, ktorý má niečo spoločné len s Macronom. On je prezidentom rok a pol. To, čo opisujem, sa vyvíja 20 až 30 rokov. Je to hlbší problém, ktorý pozorujeme aj inde. V normálnej situácii, keď vznikne nejaké protestné hnutie, existujú v spoločnosti určité väzby, spolky a inštitúcie, ktoré sú jeho sprostredkovateľmi. Môžu to byť odbory, organizácie občianskej spoločnosti, ale aj politické strany. Tie sú však takpovediac úplne vyvedené z miery. Nikto to nečakal a doteraz nedokázali na to odpovedať. Politické strany sa len predbiehajú v demagógii.
V čom sa to prejavuje?
Skúste si vypočuť, čo strany hovorili ešte pred niekoľkými rokmi či dokonca mesiacmi. Týka sa to socialistov aj Republikánov. Vyhlasovali, že ekológia je najdôležitejšia otázka pre budúcnosť, že musíme zmeniť našej správanie. Všetci podporovali ekologickú daň. Teraz tí istí politici tvrdia, že to bola obrovská chyba a je potrebné mať pochopenie pre ľudí. A netvrdím, že by sme ho nemali mať. Sú ľudia, ktorí nemôžu existovať bez auta. Samozrejme, môžete investovať do verejnej dopravy. Ale čo keď niekde v malom mestečku potrebujete auto, lebo musíte cestovať 40 či 50 kilometrov do práce? Sme teda svedkami pretekov demagógov. Najsilnejšie to znie od krajnej pravice, v tábore Marine Le Penovej je to úplne jasné. No čiastočne to je aj Mélenchon. Pridávajú sa tiež Republikáni Laurenta Wauquieza, ktorý zrazu hovorí, že riešením by bolo referendum. Predstavte si všeľudové hlasovanie o tom, či chceme dane. Nie je celkom jasné, o čom by bolo. Či chcem platiť viac daní? Nepotrebujem referendum na to, aby som vedel odpoveď. Macron a premiér Édouard Philippe pozvali do Elyzejského paláca predstaviteľov všetkých politických strán. Vláda ich chcela konfrontovať s realitou a zistiť od nich, do akej miery chcú zneužívať hnutie žltých viest a nakoľko sú si vedomí vážnosti situácie. Je to do istej miery možné východisko.
Zaujímajú však demonštrantov riešenia?
Do istej miery sa dajú prirovnať k Trumpovým voličom. Odmietajú ekológiu, prejavujú averziu proti tradičným politikom. Ekonomická kríza len prehlbuje priepasť medzi časťou obyvateľstva a lídrami. Vytvára to polarizáciu. Neospravedlňujem chyby, ktoré Macron a jeho vláda urobili. Boli niekedy necitliví, ale ako som už naznačil, ťažko sa im rokuje s demonštrantmi, keď ich nikto nezastupuje a nie je niekto, kto by protestujúcim povedal, že sa niečo podarilo dosiahnuť.