„Budem pracovať dňom i nocou s cieľom urobiť z mojej krajiny príklad pre celý svet,“ vyhlásil o. i. zakladateľ „demokratického sultanátu“ v prvom prejave po hlasovaní. A ako to vyzerá dnes? Erdogan má vlastné pravidlá v rámci vnútornej i zahraničnej politiky. V druhom prípade sa to najnovšie prejavilo v jeho pláne urovnať ukrajinsko-ruské napätie v Čiernom mori. „Erdogan má vlastný záujem o jeho vyriešenie,“ pripomína denník Die Welt s tým, že Ankara potrebuje Ukrajinu, aby vyvážila ruský vplyv v oblasti, ktorú Ankara považuje za strategickú. Kyjev však v plánoch Erdogana ako sprostredkovateľa vidí aj čosi iné.
„Každému podľa zásluh: Ukrajine tomos (dokument týkajúci sa nezávislosti ukrajinskej pravoslávnej cirkvi – pozn. red.) a Turecku plynovú tranzitnú križovatku prinášajúcu miliardové zisky,“ zhrnula ukrajinská televízia 112 Ukraina. Zároveň konštatovala, že ešte pred dvadsiatimi rokmi by väčšina považovala za rozprávku predpoveď, podľa ktorej sa Turecko stane najsilnejším hráčom v oblasti tranzitu modrého paliva a Ukrajina rovnaký štatút stratí. Nič na tom nezmenila ani skutočnosť, že počas poslednej návštevy ukrajinského prezidenta Petra Porošenka v Ankare charakterizoval Erdogan Ukrajinu ako „strategického partnera“. Hosť z Kyjeva zase tureckého lídra nazval „verným priateľom Ukrajiny“.
Ankara nechce riskovať kvôli Kyjevu
„Kyjev má vlastné plány s Tureckom. Napríklad žiadal od Ankary zablokovať Bosporský prieliv pre ruské vojenské plavidlá. Ibaže dostal zápornú odpoveď. Erdogan totiž nechce riskovať nový konflikt s Ruskom,“ konštatuje Die Welt. Pritom Ankara nikdy neuznala pripojenie polostrova Krym k Rusku. Na druhej strane Erdogan si už vyslúžil charakteristiku ako „výrobca problémov v NATO“. Napríklad pre miliardový nákup ruského obranného raketového komplexu S-400. Okrem toho vzťahy Washington – Ankara sa zhoršili aj pre spoluprácu USA v Sýrii s miestnymi kurdskými povstalcami. „Bratrancami“ tureckých Kurdov, ktorých Ankara považuje za teroristov. Pritom, ako upozornili turecké noviny Cumhuriyet, pre USA má Čierne more obrovský globálny význam.
Erdoganovo upevňovanie moci
Turecký líder vládne 80-miliónovému národu skoro 16 rokov. Jeho zásadné zmeny však odštartoval neúspešný pokus o prevrat v júli 2016, ktorý sa pre Erdogana stal vhodnou zámienkou. Začal masovo zatýkať účastníkov, ale aj podozrivých z účasti na prevrate. Prezident následne inicioval referendum o ústave (16. júla 2017). Obsahovalo 18 noviel vrátane prechodu od parlamentného k prezidentskému systému riadenia, ale aj zrušenie postu premiéra. Pri voličskej účasti 85 % podporilo navrhované ústavné zmeny viac ako 51 % Turkov. Nasledovali mimoriadne parlamentné a prezidentské voľby (24. júna 2018), v ktorých zvíťazila Erdoganova vládna Národná aliancia tvorená Stranou spravodlivosti a rozvoja (42,5 %) a nacionalistickou Stranou ľudového hnutia (11,1%).
„Je predovšetkým zbraňou proti Rusku z juhu, možnosťou kontrolovať čiernomorské prielivy, ako aj východnú Európu, rovnako ako Kaukaz, ktorý je bránou do Kaspického mora. V neposlednom rade umožňuje mať pod kontrolou Turecko. A to je aj dôvod, prečo sa Washington podieľal na organizovaní tzv. revolúcie ruží v Gruzínsku a oranžovej revolúcie na Ukrajine,“ sumarizuje turecký denník. Neprekvapuje preto vyhlásenie tureckého ministra zahraničia Cavusogla ešte z februára tohto roku, podľa ktorého „naše vzťahy s USA neboli nikdy také zlé“.
Zároveň vyzval, ak je vraj ešte vôbec šanca, na kroky k náprave. Na základe toho dokonca vznikli spoločné pracovné skupiny. Ibaže napokon Turecko opätovne obvinilo USA z „neplnenia prijatých záväzkov“ a vzájomné vzťahy spojencov charakterizoval ako „vzťahy na hranici krachu“. Výsledkom o. i. bolo napríklad pragmatické „porozumenie“ Putina a Erdogana v rámci realizácie gigantických energetických projektov, ako je Turecký potok.
Príprava pôdy v Caracase pred návštevou Moskvy?
Stopu presadzovania vlastných globálnych záujmov novodobým tureckým sultánom bolo cítiť aj počas jeho pondelkového rokovania v Caracase s venezuelským prezidentom Nicolásom Madurom, počas ktorého nezabudol kritizovať sankcie uvalené na Venezuelu.
„Obmedzenie obchodu a sankcie sú chybou a iba zvyšujú nestabilitu,“ vyhlásil Erdogan v narážke na americké protivenezuelské sankcie. Vzápätí Maduro odletel na „pracovnú“ návštevu Moskvy, kde mu prezident Putin vyjadril podporu a pripravenosť pomôcť krajine zo súčasných hospodárskych ťažkostí. Pritom v uplynulých dňoch Maduro privítal v Caracase aj politické špičky z Iránu a KĽDR.
„Stretnutie s Putinom bude brilantným ukončením roku 2018, a to hlavne v otázke strategických vzťahov, ktoré si Venezuela buduje vo svete,“ vyhlásil venezuelský líder pred odletom. V súvislosti so spomínanými „strategickými vzťahmi“ s Moskvou na pozadí výsledkov Erdoganových rokovaní v Caracase viacerí pozorovatelia upozorňujú, že pokračujúce ruské zatiaľ politické aktivity na Kube nie sú ani zďaleka poslednými na západnej pologuli. Tým skôr, že vojenská prítomnosť NATO v Európe narastá. Najnovšie v podobe plánu USA vyslať ďalšie americké vojnové plavidlá do Čierneho mora.
Rusko-turecká zhoda
„Sme si vedomí, že situácia vo Venezuele je stále zúfalá. Podporujeme snahu prezidenta Madura dosiahnuť porozumenie v spoločnosti a dialóg s opozíciou,“ vyhlásil ruský líder a zároveň odsúdil násilie či použitie sily na prekonanie patovej situácie. Nepriamo tak podporil stanovisko Erdogana vyjadrené iba niekoľko hodín predtým.