Spôsob, akým sa rozhodla ukončiť svoju politickú kariéru – z vlastného rozhodnutia, bez toho, aby ju vyhnala zdrvujúca volebná porážka či škandál, nemá v dejinách spolkovej republiky obdobu. Nezvaľovala vinu na iných, nehľadala obetných baránkov a neobviňovala svojich oponentov, ako to robili mnohí jej predchodcovia. Namiesto smútku či nostalgie v jej rozlúčkovom prejave na zjazde CDU zaznievali slová vďaky a vedomia vlastnej zodpovednosti.
Niekdajšie Kohlovo dievča, ako vyštudovanú fyzičku z bývalej NDR podľa jej mentora, kancelára zjednotiteľa, mnohí volali, má už dnes, vo svojich 64 rokoch, prezývku Mutti. Aj strana, ktorej vedenie prevzala v apríli 2000, medzičasom takpovediac dospela a nedá sa už tak ochotne vodiť pevne zakvačená do maminej ruky. „Naša CDU je dnes iná než v roku 2000, a to je dobre,“ poznamenala včera na jazde vo svojom rodnom Hamburgu dcéra luteránskeho duchovného a učiteľky, ktorí sa s ňou krátko po jej narodení odsťahovali na vtedajší komunistický východ Nemecka.
Svoju stranu v spolkových voľbách dokázala doviesť k štyrom víťazstvám. Pravda, v tých posledných CDU zaznamenala veľké straty a Merkelovej trvalo rekordne dlho, kým s ešte viac oslabenými sociálnymi demokratmi dokázala vytvoriť koalíciu.
„Večnú kancelárku“, ako sa vyše trinásť rokov úradujúcej šéfke spolkového kabinetu neraz hovorí, považovala väčšina Nemcov dlho za záruku stability a prosperity, najmä v období zmätkov okolo svetovej finančnej krízy a problémov eurozóny. Celosvetový rešpekt si vyslúžila ako jedna z kľúčových postáv Európskej únie. V búrlivých časoch globálnych kríz od príchodu Donalda Trumpa do Bieleho domu, po britskom referende o vystúpení z EÚ v Merkelovej mnohí videli „vodkyňu slobodného sveta“. Najvplyvnejšia žena planéty, za ktorú ju nedávno už siedmy raz vyhlásil magazín Forbes, sa však k tejto role kategoricky odmietla prihlásiť.
Ešte pred štyrmi rokmi sa Merkelová tešila podpore troch štvrtín Nemcov. Potom však v lete 2015 vypukla utečenecká kríza a po pamätnej vete „Zvládneme to!“ sa kancelárka z humanitárnych dôvodov rozhodla otvoriť hranice pred žiadateľmi o azyl, ktorí uviazli na balkánskej migračnej trase. Príchod viac než jedného milióna migrantov hlboko rozdelil nemeckú spoločnosť a priniesol vzostup krajnej pravice, ktorá prenikla do spolkového parlamentu i všetkých krajinských snemov.
Podpora Merkelovej dramaticky klesla, pričom sa šéfka CDU dostala do sporu aj so sesterskou CSU a jej šéfom Horstom Seehoferom. Ich konflikt pred pol rokom dokonca ohrozil samotnú existenciu vlády. Merkelová neskôr priznala, že práve počas letnej dovolenky, na ktorej bola bezprostredne po urovnaní krízy s CSU, sa rozhodla, že na čele CDU skončí.
Skúsená politička, ktorá začínala v časoch Georgea W. Busha, Tonyho Blaira a Jacqua Chiraca, sa otvorene nezapojila do výberu svojho nástupcu. Predviedla tak znova svoj príznačný opatrný a trpezlivý postup v zmysle „počkáme a uvidíme“, pre ktorý týždenník Die Zeit zaviedol termín merkelizmus. Kým iní lídri CDU sa verejne postavili za niektorého z kandidátov, o kancelárke sa dalo len tušiť, že by na svojom mieste najradšej videla bývalú sársku premierku Annegret Krampovú-Karrenbauerovú, ktorej tento rok dopomohla k zvoleniu za generálnu tajomníčku CDU. Práve AKK, ako dlhé meno novej predsedníčky CDU Nemci skracujú, je pre svoj pragmatizmus a pokojný politický štýl často označovaná za mladšiu kópiu dosluhujúcej kancelárky a záruku kontinuity jej politiky.