Rokovania o naplnení Parížskej dohody o klimatických zmenách v Katoviciach boli veľmi zložité. Prečo je to také náročné?
Zložité je to najmä preto, že Parížska dohoda v sebe zhmotnila takpovediac pozitívnu energiu všetkých svetových diplomacií. Bol to moment, keď sa po prvý raz podarilo nájsť konsenzus medzi bohatšími štátmi a rozvojovými krajinami. Teraz však dohodu musíme rozmeniť na drobné.
Ako to dosiahnuť?
V tomto prípade už ide o presné monitorovanie toho, na čom sme sa dohodli, o dáta, ktoré máme k dispozícii. Musí to byť transparentný proces. V Európskej únii vždy hovoríme, že čo sa nedá merať, je veľmi ťažké ustrážiť. Chceme vidieť čísla, presné národné plány štátov, ako sa dopracujú k napĺňaniu dohody. Vždy do toho vstupuje aj debata o financovaní. Rozvojové krajiny nám pripomínajú, že nie ony spôsobili klimatické zmeny priemyselným vývojom. A majú pravdu.
EÚ robí maximum, aby to riešila, ale je potrebné, aby sa pridali aj ďalšie krajiny. Problém je, že sa do toho nezapájajú USA.
EÚ robí maximum, aby to riešila, ale je potrebné, aby sa pridali aj ďalšie krajiny. Problém je, že sa do toho nezapájajú USA. Chýba ich diplomatická sila pri stole a ich záujem, ktorý prejavovali v oblasti klimatickej a rozvojovej pomoci. Potom sa ťažšie napĺňajú očakávania, ktoré rozvojový svet má. Potrebujeme však nájsť pravidlá o výklade Parížskej dohody. V rokoch 2020 až 2021 budú všetci povinní predložiť jasné plány, ako ďalej v boji s klimatickými zmenami do roku 2030 a s výhľadom do roku 2050. Dúfam, že sa to stane a že sa to bude aspoň približovať tomu, čo od nás planéta očakáva.
USA ako tradičný partner EÚ v tejto chvíli príliš nespolupracujú. Ako vyzerajú vzťahy s Čínou?
Je to paradox, ktorý sa prejavil hneď po tom, čo USA oznámili, že opúšťajú Parížsku dohodu. Najmä krajiny Afriky vytvorili veľký tlak, aby únia prebrala globálne líderstvo v boji s klimatickými zmenami. Čína bola pre nás prvý partner, ktorý nám vyšiel v ústrety. Pozícia Pekingu je však trochu iná ako EÚ. Samotná Čína ako najväčší znečisťovateľ prechádza veľkými zmenami v oblasti životného prostredia. Svet ju už jednoznačne vníma ako štát, ktorý má veľké kapitálové vybavenie a technologický potenciál význame prispieť do spoločného snaženia riešiť klimatické zmeny. Ťažko by už niekto prijal fakt, že Čína o sebe hovorí ako o rozvojovej krajine.
V čom môže spočívať príspevok Slovenska v boji s klimatickými zmenami?
Čo sa týka budúcnosti energetiky v našej krajine, tak môže byť veľmi rýchlo bezuhlíková. Aj vďaka dôrazu, ktorý sa kladie na jadro. Už dnes v podstate len päť percent vyprodukovanej energie pochádza z uhlia. Myslím si, že produkcia elektrickej energie bude po spustení Mochoviec pomerne rýchlo bezuhlíková. Bude to mix jadra, vody a obnoviteľných zdrojov. Určite však bude potrebné urobiť viac pre využívanie čistých zdrojov, ako sú slnečná energia a biomasa pri vykurovaní domácností. Je to veľká výzva. Pre Slovensko bude absolútne kľúčové, ako zvládneme prechod na čistú mobilitu, keďže sme automobilová veľmoc. Musíme vyrábať autá, ktoré sú nielen najlepšie na svete, ale aj najčistejšie. Očakávame, že v roku 2030 bude mať jedna tretina vyrobených vozidiel elektrický element. Budú to elektrické, vodíkové alebo hybridné autá. Znamená to veľkú výzvu pre Slovensko.
Generálny tajomník OSN António Guterres naznačil, že ak niečo neurobíme s klimatickými zmenami, tak sa to môže rovnať samovražde ľudstva. Obávate sa toho?
Každým rokom sme svedkami dramatickejšieho vývoja. Nikto si nevedel predstaviť, že v Portugalsku zhorí v autách 80 ľudí. Už vôbec si nikto nevedel predstaviť, že nám zhorí celé mesto v Kalifornii. Alebo že sa severská krajina Švédsko nedokáže vysporiadať s lesnými požiarmi. Na Slovensku vidíme, ako sa zmeny klímy prejavujú na povodniach. Bol som v Česku a premiér Andrej Babiš mi zase hovoril, aký má krajina problém s vodou, keď vysychajú studne. Niekedy mám pocit, že ani vedci nedokážu presne vyhodnotiť, koľko rôznych zmien sa deje v prírode. Mám obavy. Slovensko má do istej miery šťastie vzhľadom na geografickú polohu, takže niektoré veci sa prejavujú pomalšie. Ale vo svete už máme obrovské množstvo ľudí, ktorí nemôžu žiť tam, kde doteraz, lebo napríklad nemajú vodu. Obyvatelia sa presúvajú a vznikajú aj migračné tlaky na Európu.