Foto: Profimedia
Zanietený sionista Loinger, ktorý sa narodil v roku 1910 v Štrasburgu, sa chcel stať inžinierom, ale vybral sa iným smerom. Ovplyvnil ho lekár Joseph Weill, syn významného rabína a jeden prvých diabetológov v Európe. „Na jednom stretnutí židovských mládežníckych hnutí nám ukázal prečítanú knihu Mein Kampf a povedal, že Hitler urobí to, čo hovorí,“ spomínal Loinger pre týždenník Actualité Juive. Bolo to okolo roku 1930, keď hajlujúca beštia ešte neuzurpovala moc.
Tvrdenie rozhľadeného Weilla, ktorý mal správnu predtuchu, si vypočul o to vážnejšie, že už často počul z rozhlasu neskoršieho Führera. „Na celý život ma poznačil Hitlerov hlas. Počúvali sme ho na ulici, bolo to príšerné. Hysterické kričanie,“ ozrejmil Loinger pre portál Tribune Juive. (Štrasburg, kde vyrastal, sa nachádza v blízkosti hraníc s Nemeckom a výborne ovládal nemčinu.) Prvé protižidovské výlevy Hitlera si zapamätal, keď mal iba 15 rokov: „Už v roku 1925 vykrikoval, že Židov treba zahubiť.“
Sen o inžinierovi Loinger hodil za hlavu, rozhodol sa venovať športu, živiť sa ako učiteľ telocviku. Pochopil totiž, že ak sa naozaj splní Weillova strašná predpoveď, dôležité nebude to, čo má človek v hlave, ale či je telesne zdatný, aby bol schopný bojovať, akokoľvek odporovať.
Nacisti rozpútali druhú svetovú vojnu na východe napadnutím Poľska, potom na západe zaútočili na Francúzsko. Loinger, ktorý narukoval do armády, padol do zajatia. (Francúzi kapitulovali po bleskovo rýchlej vojne v júni 1940.) Výzor mu pomohol, aby s ním nacisti zaobchádzali ako s Nežidom. „Bol som modrooký blondín s vyšportovanou postavou – Nemci si tak Žida nepredstavovali,“ objasnil Loinger. Nejaký čas robil tlmočníka nacistickému dôstojníkovi, než sa mu ešte v roku 1940 podarilo utiecť, aby sa zapojil do činnosti organizácie, ktorá pomáhala židovským deťom.
Po úteku vyhľadal manželku, ktorá medzitým začala pracovať na zámku neďaleko Paríža. V honosnom sídle žila barónka Rotschildová zo svetoznámeho rodu bankárov, ktorá neskôr emigrovala do USA. „Na zámku umiestnila 123 detí. Takpovediac ich kúpila za zlaté tehličky priamo od Heinricha Himmlera,“ povedal Loinger s tým, že chamtivosť šéfa Gestapa bola taká, že šľachtičnú prinútil, aby mu dala výmenou za záchranu veľkú časť zlata. Boli to židovskí chlapci a dievčatá, ktorým rodičov nacisti odvliekli do vznikajúcich koncentračných táborov. Deťom na zámku Loinger najprv pomáhal tak, aby ich čo najmenej bolelo odtrhnutie od rodičov. Ich čas preto zapĺňal rôznym športovaním. Postupne im nachádzal s pomocou ďalších odbojárov náhradné nežidovské rodiny. Za ústretovosť bolo pritom často potrebné zaplatiť, takže súčasťou úsilia muselo byť aj zháňanie peňazí.
Na celý život ma poznačil Hitlerov hlas. Počúvali sme ho na ulici, bolo to príšerné. Hysterické kričanie.Georges Loinger, vojnový hrdina
Začiatkom roku 1943 sa Loinger dozvedel, že Hitler je odhodlaný postupne povraždiť všetkých európskych Židov na okupovaných územiach. Čím väčšiu nenávisť cítil, o to rýchlejšie sa snažil zachraňovať židovské deti, ktorým bolo potrebné pomôcť v čoraz väčšom počte. „Doktor Weill ma požiadal, aby som sa postaral o 1 500 detí, ktorých otcovia a matky boli deportovaní do koncentrákov alebo ich už zavraždili,“ objasnil pre Actualité Juive.
Bolo to v období, keď Nemci kontrolovali celé Francúzsko s výnimkou juhovýchodnej časti krajiny, kde ich v pohraničí zastupovali vojaci talianskeho diktátora Benita Mussoliniho. „Išlo o ľahko strážené hranice so Švajčiarskom,“ pripomenul server Times of Israel.
Od jari 1943 tam Loinger organizoval športové tábory pre deti. Chodieval s nimi na futbalové ihrisko, ktoré lemovalo hranicu s neutrálnou krajinou helvétskeho kríža. „Odkopol som ďaleko loptu a prikázal deťom, aby za ňou utekali. Tak sa im podarilo prejsť za hranice,“ povedal pre časopis Tablet. Loptu sa snažil vystreliť čo najďalej – aby dopadla na zem aspoň o sto metrov. Vopred určené deti, ktoré za ňou bežali, vedeli, že ich na druhej strane čaká prevádzač, čo ich presunie do náhradných švajčiarskych rodín.
Určite si každý položí otázku, ako mohol fungovať tento futbalový trik. Veď na pohyb cez hranice dohliadali uniformovaní muži Mussoliniho režimu. Talianski vojaci sa však správali benevolentne, čo na nich Loinger obdivoval na rozdiel od Nemcov. „Týmto spôsobom som zachránil viac ako 350 detí,“ zdôveril sa pre server Petit Journal. Po odkopnutí lopty zakaždým poslal rozbehnúť sa do Švajčiarska skupinku piatich až siedmich malých Židov – s istotou, že prevádzač ich privedie do nového domova, za čo bývalo treba často zaplatiť.
Vedel sa aj inak vynájsť – vtedy, keď dostal echo, že sa neďaleko bude pochovávať. „Deti obliekol do čierneho a odviedol ich na cintorín v blízkosti hraníc,“ uviedla stanica Sky News. Samozrejme, že aj v tomto prípade na deti čakal prevádzač. Loinger opakoval, že ťažil z nežidovského výzoru. „Šport zo mňa vytvoril protiklad utrápeného Žida,“ zdôraznil pre Tribune Juive.
Pašovanie detí v malých skupinkách trvalo približne dvanásť mesiacov. Keď v pohraničí začali nahrádzať Talianov vojaci z Nemecka, s príchodom ostražitých nacistov prestalo prichádzať do úvahy prevádzanie detí. Navyše dostal signál, že sa intenzívne pátra po človeku, o ktorom sa hovorí, že pomáha prevádzať židovské deti. Vedenie odboja mu nariadilo, aby zmizol preč. „Rozhodol som sa dostať do úkrytu s manželkou a našimi dvoma deťmi do Švajčiarska. Bolo to v noci 2. apríla 1944. Napriek nebezpečenstvu sme sa preplazili pod plotom s ostnatým drôtom,“ povedal pre Petit Journal.
Podčiarkol pritom, že keby nemal milovanú rodinu, neodišiel by do bezpečia napriek tomu, že mu hrozilo odhalenie: „Chcel som zostať vo Francúzsku a pokračovať v boji.“ Loinger neskôr získal veľa ocenení za svoju statočnosť. Vrátane najcennejšieho vo Francúzsku, ktoré si prevzal na jeseň 2015 – Rad čestnej légie, čo je v krajine najvyššie štátne vyznamenanie.