Foto: Boris Latta, Pravda
Dnes je čoraz menej živých svedkov strašných útrap obyvateľov v obkľúčenom meste. Bodku za nimi dala toľko očakávaná informácia. „Vojenské jednotky zlikvidovali odpor nepriateľa, kontrolujú jeho niekdajšie dôležité strategické uzly a vytlačili nepriateľa na celom úseku frontu do hĺbky 65 až 100 kilometrov,“ obsahuje hlásenie generála L. A. Govorova, veliteľa Leningradského frontu z 27. januára 1944.
„Vojna je strašná,“ citujú agentúry Jakova Galinského (87), jedného dnes už z mála žijúcich pamätníkov. V Petrohrade, ktorý staronový názov získal na základe referenda z 12. júna 1991 (54 % obyvateľov Leningradu rozhodlo o návrate k historickému názvu), žije oficiálne ešte 108-tisíc veteránov vojny a priamych účastníkov blokády.
„Ako dieťa som videl plné nákladné auto mŕtvol, ktoré zbierali po uliciach v čase ustupujúcej zimy,“ spomína pamätník Galinskij na známe pozadie krutostí toho obdobia. V predvečer výročia však ruské ministerstvo obrany zverejnilo doteraz nezverejnené informácie o blokáde trvajúcej skoro 900 dní, počas ktorej od hladu oficiálne zomrelo 632 253 ľudí. V máji 1965 udelili Leningradu titul Mesto hrdina za „masové hrdinstvo, odvahu a obranu vlasti“.
O Ceste života po Ladožskom jazere sa všeobecne vie. Začali ju budovať 24. novembra 1941 a následne po nej v lete loďami a v zime po zamrznutej hladine jazera prepravili tony potravín, paliva, zbraní i živej vojenskej sily.
Čiastočne sa ňou darilo zásobovať mesto hlavne potravinami, palivom, ale aj zbraňami. Celkový objem prepravovaného materiálu predstavoval viac ako 1,6 milióna ton. Cestou života evakuovali do vnútrozemia aj viac ako 1,3 milióna ľudí. Ako však vyplynulo z odtajnených dokumentov ministerstva obrany, Cesta života existovala aj pod hladinou jazera. Palivo dodávali obkľúčenému mestu z Veľkej zeme potrubím v dĺžke 35 kilometrov. Podľa dokumentov existovala dokonca aj Ladožská vojenská flotila na základe rozkazu číslo 0042 z 1. januára 1943. A tak napokon 14. mája toho istého roka začali križovať jazero dve menšie ponorky s kódovým označením M-77 a M-79. Prepravili ich vo veľkej tajnosti po železnici a ich úlohou bolo získavanie spravodajských informácií o dislokácii nemeckých jednotiek na pobreží. Plavidlá sa však aktívne zúčastňovali aj na vojenských operáciách. Posádky ponoriek pomáhali obrancom Leningradu až do decembra 1943.