Premiér Benjamin Netanjahu odmietol misii predĺžiť mandát, ktorý doteraz automaticky obnovovali pre pozorovateľov OSN pochádzajúcich z Talianska, zo Švajčiarska, z Nórska, ale aj z Dánska, zo Švédska a z Turecka.
„Nedovolíme ďalšie zotrvanie medzinárodných síl, ktoré konajú proti nám,“ zaznel oficiálny dôvod šéfa izraelského kabinetu citovaný aj izraelským televíznym kanálom Kan 11. Reagoval tak na informáciu spred dvoch týždňov, ktorú mu poskytol minister vnútornej bezpečnosti Gilad Erdan.
„Pracovníci kontingentu pozorovateľov OSN v Hebrone vedome a účelovo vyvolávajú provokácie a vytvárajú konfliktné situácie s cieľom zdôvodniť svoje vysoké mzdy,“ cituje ministra izraelská televízia Kan-11.
Väčšina pozorovateľov, vrátane izraelských, však vidí za izraelským rozhodnutím iný dôvod. Netanjahuovi napríklad klesá popularita na pozadí izraelských útokov na sýrske ciele, vyhlásenej mohutnej mobilizácie rezervistov (rozkaz č. 8 – pozn. red.) a pokračujúceho policajného vyšetrovania premiéra pre podozrenie z korupcie. Ako upozornil panarabský portál Dahab, nie je vylúčené, že v takejto situácii Netanjahu siahne po scenári ukrajinského prezidenta Petra Porošenka. Konkrétne, že vyhlási výnimočný stav, čím by si predĺžil svoju politickú existenciu.
V Jeruzaleme však trvajú na svojom. Činnosť pozorovateľov vraj „nie je v súlade s ich poslaním“. Podľa Rady pre osady na západnom brehu Jordánu „ničili židovský majetok, bránili armáde a polícii udržovať poriadok a bojovať s terorom v Hebrone“. S podobným postojom podloženým aj konkrétnymi prípadmi porušenia mandátu prišiel izraelský portál 9tv.co.il.
Asi 80 príslušníkov pozorovateľskej misie OSN je v meste od roku 1994. Po tom, ako židovský kolonista amerického pôvodu Baruch Goldstein z poloautomatickej pušky zastrelil 29 kľačiacich a modliacich sa Palestínčanov počas moslimského pôstneho mesiaca ramadánu. Zranenie utrpelo viac ako 150 Palestínčanov.
„Vybehol z tamtých zelených dverí a začal zúrivo páliť. Ani neviem, ako som sa vrhol k najbližšiemu hasiacemu prístroju a zrazil som ho ním na zem. Ostatné dokonali veriaci, ktorí ostali nažive,“ spomína muž stredných rokov pri spomienke na tragédiu i Goldsteina, ktorého zbili na smrť.
„Žijú tam, za tými drôtmi,“ ukazuje hadží Madžíd na neďaleký kontrolný bod izraelskej armády, za ktorým žije podľa neho asi 400 židovských osadníkov. „Palestínčania tam nesmú vkročiť a cudzinci musia mať špeciálnu priepustku,“ dodáva bez toho, aby ste sa ho na to opýtali. Napokon to predsa len skúsite.
„Nie, tam nemôžete ísť. Vaša novinárska akreditácia tu neplatí,“ reaguje stroho mládenec v izraelskej uniforme. Fotografovať môžete, ale nie vojakov. Nasleduje pokus navštíviť Hrobku patriarchov. Dostanete dve otázky. Prvá sprevádza každého bez ohľadu na to, či je na okupovaných palestínskych územiach, alebo na území Izraela: „Máte zbraň?“
Druhá je však špecifická: „Ste moslim?“ To preto, lebo je piatok, a teda čas modlitieb. Túžba vidieť miesto, kde majú odpočívať ostatky biblického Abraháma a jeho synov Izáka a Jákoba, je taká silná, že sa aspoň na niekoľko minút stanete moslimami. Nasleduje kontrola pomocou detektorov a vchádzate do svätyne rozdelenej na mešitu a synagógu. Oddeľujú ich iba trojkrídlové dvere.
„V sobotu ich otvoria, aby židovskí veriaci mohli prísť bezprostredne k hrobkám uloženým na našej strane. Moslimovia vtedy do mešity nemajú prístup,“ vraví Madžíd. Nezabudne pripomenúť, že podobné, ale opačné garde, napríklad v piatok počas moslimských modlitieb, je nemysliteľné. „Pritom v židovskej časti chrámu máme aj naše posvätné miesta,“ neskrýva nevôľu.
Aj dnes, roky po masakre, nič nenasvedčuje tomu, že atmosféra v Hebrone sa mení k lepšiemu a po odchode pozorovateľov OSN to sotva bude inak.
Reportér denníka Pravda Boris Latta popisuje situáciu na tzv. čiare kontaktu v Stanici Luhanska, medzi územím kontrolovaným Kyjevom a samozvanou Luhanskou ľudovou republikou. Prináša výpovede Ukrajincov o pomaly už šesť rokov trvajúcom konflikte na východe krajiny, s ktorým nemajú nič spoločné, zato im však im poriadne strpčuje každodenný život.