Vo verejnej diskusii GLOBSEC-u so slovenským ministrom zahraničných vecí Miroslavom Lajčákom ste povedali, že aliancia nechce novú studenú vojnu s Ruskom ani preteky v zbrojení. Čo je teda alternatívou k súčasnému stavu, keď Washington a vzápätí Moskva oznámili, že vystupujú zo zmluvy o rozmiestení rakiet krátkeho a stredného doletu v Európe (INF) a Kremeľ rád ukazuje svoj moderný arzenál?
Nechceme novú studenú vojnu. No rovnako musíme pokračovať v dôveryhodnej politike odstrašenia a obrany, keďže vo svete vidíme nové napätie a výzvy. Snažíme sa dosiahnuť rovnováhu v našom prístupe. Preto pokračujeme aj v tom, čo voláme duálny prístup k Rusku. Teda silné odstrašenie a obrana, ktoré sú kombinované s dialógom. Veríme, že je možné zlepšiť vzťahy s Ruskom. Aj keď to bude trvať nejaký čas, musíme tieto ťažkosti zvládnuť. Pri posilnenej vojenskej prítomnosti a častejších cvičeniach je dôležité, aby sme dosiahli takú úroveň transparentnosti, aká je len možná. Musíme zabrániť, aby sa prípadné nehody či náhody vymkli spod kontroly.
Čo bude s INF? Nedá sa asi vylúčiť, že by niektoré európske krajiny mohli byť v budúcnosti naklonené rozmiestneniu jadrových rakiet krátkeho a stredného doletu.
Som presvedčený, že všetci spojenci v NATO si uvedomujú dôležitosť jednoty aliancie. Rusko sa nás snaží rozdeliť aj v tejto otázke. Ale silou NATO je, že je jednotné. Nemali by sme tento princíp podkopávať tým, že budeme hľadať odpovede mimo rámca aliancie. V prvom rade vyzývame Rusko, aby sa vrátilo k dodržiavaniu INF zmluvy. Máme na to stále takmer šesť mesiacov. Sme však aj svedkami toho, že Rusko rozmiestňuje zbrane, rakety schopné niesť jadrové hlavice, ktoré sa ťažko odhaľujú, a mali by sme málo času na varovanie pred nimi. Preto sme začali plánovať, ako bude vyzerať svet bez dohody INF. Naša odpoveď bude vyvážená. Je priskoro hovoriť o záveroch. Ale nemáme v úmysle rozmiestňovať pozemné jadrové zbrane.
V roku 2015 som sa vás, keď ste boli na návšteve Slovenska, pýtal, ako vnímate Rusko. Povedali ste, že je to pre NATO zložitejší vzťah, ako len rozdelenie do kategórií partner alebo nepriateľ. Ako to vidíte teraz?
Do značnej miery je to rovnaké. Samozrejme, odvtedy sa stali viaceré veci. Rusko vojensky zasiahlo v Sýrii, máme tu prípad Skripaľovcov a použitie nervovoparalytickej látky na britskom území či pokus hacknúť Organizáciu pre zákaz šírenia chemických zbraní. Ale celkový obraz je v podstate rovnaký. Rusko je asertívnejšie, pokračuje v agresívnych krokoch proti Ukrajine. Ale rovnako je Rusko naším susedom a bude ním naďalej, preto sa snažíme aj o lepšie vzťahy s ním a o dialóg s Moskvou. Boli sme schopní usporiadať niekoľko zasadnutí Rady NATO-Rusko, na ktorých sme diskutovali o transparentnosti vojenských cvičení, zmluve INF a mnohých iných otázkach. Budeme pokračovať v dialógu s Ruskom.
Nastal však vo vzťahoch s Moskvou nejaký pokrok na základe debaty, ktorú s ňou aliancia vedie? Ovplyvnil dialóg správanie sa Ruska?
Doteraz sme nezaznamenali nejaký veľký pokrok. Ale je extrémne dôležité, aby sme udržali otvorené kanály komunikácie. Najmä v situácii, ktorá je veľmi zložitá. Musíme sa vyhnúť nesprávnym hodnoteniam a nedorozumeniam. Preto máme s Moskvou aj vojenský kanál komunikácie medzi ruským náčelníkom generálneho štábu Valerijom Gerasimovom a hlavným veliteľom ozbrojených síl NATO v Európe Curtisom Scaparrottim. Už len fakt, že hovoríme o Ukrajine či INF, je dôležitý a nápomocný. A sme svedkami aj istého pokroku, keď sa pozrieme na situáciu v Baltskom mori.
Keď hovoríte o jednote, Poľsko by rado malo na svojom území americkú základňu. Aký to bude odkaz pre spojencov, keby vznikla ako dohoda medzi dvoma krajinami?
Nezabúdajme, že NATO a Spojené štáty už v Poľsku pôsobia v rôznych formách. Je tam bojový prápor pod vedením USA s viac ako tisíc vojakmi. V krajine máme aj niektoré veliace štruktúry NATO. V Poľsku budujeme aliančnú protiraketovú obranu. Spojené štáty tu tiež majú ozbrojenú brigádu. Tá rotuje medzi Poľskom a ďalšími štátmi na východnom krídle aliancie. Takže, ako hovorím, aliancia je tu prítomná. Keby to bolo potrebné, tak vieme rýchlo do Poľska poslať ďalšie posily. Ale opäť opakujem, že je potrebné robiť naše kroky v rámci NATO. Som presvedčený, že rovnako rozmýšľajú Poľsko a Spojené štáty. Bilaterálna prítomnosť nie je nič nové, keď je prepojená na aliančný rámec. Poľskí predstavitelia ma viac ráz ubezpečili, že to, čo chcú, sa, samozrejme, týka USA, ale musí to byť dôležité aj pre spojencov.
Koncom marca Slovensko oslávi 15 rokov od vstupu do NATO. Nakoľko je pre alianciu spoľahlivým spojencom?
Ste spoľahlivým partnerom. Podieľate sa na aliančných operáciách v Pobaltí, v Afganistane na misii Rozhodná podpora (Resolute Support), pomáhate podporovať Ukrajinu. Ste teda mnohými rôznymi spôsobmi súčasťou toho, čo NATO robí. Slovensko sa tiež rozhodlo, že bude viac investovať do obrany. Je to potrebné v čase, keď čelíme viacerým výzvam.
Na Slovensku sa však zdá, že na politickej scéne sa stratil zahraničnopolitický konsenzus, ktorý sa týka podpory transatlantických a európskych štruktúr.
V demokracii je normálne, že máte rôzne politické strany a názory. Nie je mojou úlohou, aby som komentoval domáce dianie v spojeneckých krajinách. Ale debatovať o veciach nie je známkou slabosti, ale sily. V NATO sa nebojíme diskusie. A stále zase a znovu vidíme, že napriek rozdielnym názorom na niektoré bezpečnostné a zahraničnopolitické otázky, tak sú spojenci jednotní v základnej veci. Teda, že sa budú navzájom chrániť a brániť.
Keď vidíte vo viacerých krajinách nárast populizmu až extrémizmu a zvyčajne tieto sily nie sú ústretové k NATO, ale skôr k Rusku, nemáte obavy o jednotu aliancie?
Sme spojenectvom 29 demokratických krajín. Nemôžete ľudí prinútiť, aby si niečo mysleli. Každý deň sa musíme snažiť, aby sme si zaslúžili ich dôveru. Sme najúspešnejšia vojenská aliancia v histórii. Ale môže to tak byť ďalej len vtedy, keď nám ľudia budú dôverovať, že sme najlepším nástrojom na udržanie mieru a zabráneniu konfliktov. Som v tom optimistický.
Prečo?
O NATO diskutujeme sedemdesiat rokov. Keď Nórsko vstupovalo do aliancie v roku 1949, poriadne sme o tom debatovali. A táto diskusia sa opakovala každú dekádu. Všade sa nájdu strany, ktoré tvrdia, že ich krajina by mala vystúpiť z NATO. Štáty však pokračujú v členstve, pretože vidia, že sú bezpečnejšie, keď sú spolu. Mier a stabilita sú základom pre prosperitu a ekonomický rast. Som presvedčený, že väčšina ľudí na Slovensku a v ďalších členských štátoch bude naďalej podporovať myšlienku, že sa musíme vzájomne chrániť a brániť.
Diskutovali ste niekedy v aliancii, že jej rozhodnutia by sa nerobili konsenzom, lebo to nie je najefektívnejší spôsob?
NATO je založené na konsenze, a tak to bude aj naďalej. Jedným z dôvodov, prečo sme úspešní, je, že každá krajina má pri stole rovnaký hlas. Malé krajiny ako Slovensko či Nórsko pri ňom sedia spoločne a máme rovnaké právo vyjadriť sa a ovplyvniť rozhodnutia ako veľkí spojenci. Na základe konsenzu bola aliancia schopná 40 rokov odstrašovať Sovietsky zväz, dokázali sme ukončiť vojny v Bosne a Hercegovine a Kosove, spolu sme bojovali s Talibanom, pomáhame Iraku v konflikte s teroristickou organizáciou Islamský štát. Všetko toto je založené na rozhodnutiach, na ktorých sme sa všetci zhodli. Samozrejme, dosiahnutie konsenzu si niekedy vyžaduje viac času. Ale nakoniec sme jednotnejší práve preto, že sme rozhodli spoločne.
V NATO sú kľúčovým spojencom USA. Prezident Donald Trump o aliancii hovoril, že je prekonaná. Vám potom tvrdil, že to tak nie je. Veríte mu? Veríte, že by prezident Trump pomáhal brániť Európu, keby to bolo potrebné?
USA ukazujú nielen slovami, ale aj činmi, že dodržiavajú svoje záväzky k NATO. Jasne to povedal prezident Trump, americkí ministri zahraničných vecí a obrany a celá vláda. Odkedy sa stal Trump prezidentom, o 40 percent sa zvýšili americké výdavky na vojenskú prítomnosť USA v Európe. Znamená to viac vojakov, cvičení, investícií do infraštruktúry. Takže nejde len o slová, ale aj o činy.
NATO si 4. apríla pripomenie 70. výročie vzniku. Čo pokladáte za jeho najväčší úspech a čo za najväčší neúspech?
Je mimoriadne náročné porovnávať udalosti počas takej doby, lebo boli veľmi rozdielne. Samozrejme, to, že studená vojna sa skončila pokojne, je veľkým úspechom pre nás všetkých. Nielen pre NATO, ale aliancia tomu pomohla. Povedať, čo bolo najväčším úspechom a neúspechom, by bolo prílišným zjednodušením veľmi komplexných otázok. Myslím, že pre mnohých spojencov bol najväčším úspechom moment, keď sa stali členmi aliancie. NATO toho veľa dosiahlo. Za 70 rokov sme sa podieľali na udržaní mieru v Európe. Je to bezprecedentné časové obdobie. V Európe boli konflikty po stáročia, vojny sa viedli pre etnickú príslušnosť, medzi štátmi, pre náboženstvo. Netvrdím, že v Európe nemáme problémy. Keď to však porovnáme so všetkými vojnami, ktoré sme v minulosti začali, je to obrovský úspech, že tak dlho máme mier. Ľudia na to zabúdajú. Mier berú ako samozrejmosť.
Ale to je predsa asi normálne, že takto vnímame mier.
Je to normálne. Cieľom NATO je, aby mier bol normálny. Ale neberme ho ako samozrejmosť. Lebo môžeme urobiť chyby, ktoré viedli k minulým konfliktom.