Desať rokov po páde komunistických režimov trvalo, kým sa prvé krajiny bývalého sovietskeho bloku stali členmi NATO. Dá sa povedať, že to bolo rýchlo alebo pomaly? Akú najväčšiu prekážku museli Česko, Maďarsko a Poľsko prekonať na ceste do aliancie?
Vtedy sa možno zdalo, že to bol dlhý proces. Pozrime sa však na to z dnešného hľadiska. Je 30 rokov po revolúcii a stále vidíme, aké problémy naše postkomunistické spoločnosti riešia. Naďalej prechádzame tranzíciou. Preto sa vstup do NATO pre tri krajiny pred 20 rokmi dá označiť za veľmi rozumný a rýchly. Aj zo strany členských krajín Severoatlantickej aliancie to bol mimoriadne veľkorysý proces, pri ktorom prijali tri štáty už v roku 1999. Boli to transformujúce sa spoločnosti, ktoré si museli nastaviť mnohé veci. Týkalo sa to demokratického vládnutia a demokratickej kontroly ozbrojených síl. Boli to podmienky vstupu do NATO. Pre Česko, Maďarsko a Poľsko to vtedy nebol zásadný problém. Stabilne sa rozvíjali a jasne sa hlásili k demokratickému zriadeniu. Na rozdiel od Slovenska, kde došlo k neliberálnym tendenciám.
Slovensko zostalo mimo prvej vlny rozširovania. Bolo to oprávnené?
Áno, bolo. Jedným z kľúčových kritérií členstva v NATO je stabilný demokratický systém. V 90. rokoch však na Slovensku fungoval mečiarovský režim s autokratickými tendenciami. Aliancia nemohla ustúpiť a Slovensko muselo počkať na vstup. Na summite v roku 1997, kde oznámili rozšírenie NATO, však bola slovenská vláda trochu prekvapená, že nás nepozvali. Už predtým však boli signály, že to tak bude. Ale ešte prekvapujúcejšie bolo, keď vtedajší generálny tajomník aliancie Javier Solana povedal, že transatlantická organizácia dvere nezatvára a ďalšie krajiny nasmerované na vstup zahŕňajú Estónsko, Slovinsko, Bulharsko a Rumunsko. Bol to veľmi tvrdý signál pre Slovensko. Bol to však aj efektívny tlak. Slovenská verejnosť si uvedomila realitu, lebo v praxi sme necítili, že sme odlišní od Čechov, Maďarov a Poliakov.
V USA aj u ďalších západných partnerov sa však vyskytli pochybnosti, či rozširovať alianciu.
Bolo to pochopiteľné. Hovoríme o krajinách, ktoré len niekoľko rokov predtým opustili komunistický blok a odišiel odtiaľ posledný sovietsky vojak. Z hľadiska aliancie bolo rýchle rozšírenie riskantným krokom. Ale bol to veľmi dôležitý signál, že došlo k politickej zmene, najmä v čase, keď prichádzali ruské, ale aj nemecké návrhy na vytváranie akýchsi neutrálnych zón v strede Európy. Bolo potrebné ukázať, že došlo k rozšíreniu sféry liberálnej demokracie a krajiny regiónu jednoznačne patria do rodiny, ktorú nazývame Západ. A že aliancia je otvorená aj ďalším štátom.
Mal prístupový proces do NATO priamy súvis s neskorším vstupom štátov strednej a východnej Európy do EÚ?
Určite áno. Administratívne procesy boli odlišné. NATO a EÚ sú rôzne organizácie. No dva prístupové procesy sa zároveň dopĺňali. Vstupom do aliancie sa krajiny stabilizovali, čo sa týka demokracie a bezpečnosti, keďže sa dostali pod ochranný dáždnik článku 5. Vytvorilo to podmienky na rozvoj ekonomiky a pritiahlo to zahraničné investície, čo malo pozitívny dopad na hospodársky vývoj. To zase malo vplyv na jednu z podmienok vstupu do EÚ, teda schopnosť fungovať v rámci spoločného trhu únie.
Prakticky okamžite po vstupe do NATO museli nové členské krajiny čeliť závažným rozhodnutiam, ako bol zásah v Kosove. Ako sa prispôsobili členstvu?
Neboli to jednoduché rozhodnutia. Aj čo sa týka Kosova, bola to problematická situácia. Nielen pre tri krajiny, ktoré vstúpili, ale aj pre Slovensko. Ašpirovali sme na členstvo v aliancii. Otvorili sme silám NATO vzdušný priestor, keď bombardovali Juhosláviu. Vtedy to išlo proti priamym ekonomickým záujmom, lebo sme tam mali investície, ale aj proti našim záujmom v zmysle vzťahu so slovenskou menšinou vo Vojvodine. Ale na druhej strane to bolo v súlade s našimi politicko-strategickými záujmami. Lebo sme chceli patriť do transatlantického spoločenstva, ktoré predstavuje aliancia. Česko, Maďarsko a Poľsko aktívne po vstupe do NATO podporovali operácie aliancie. Takže sa členstvu prispôsobili. A veľmi aktívne.
Pri pohľade späť dalo sa urobiť niečo iné, aby sa zmiernili obavy Ruska z rozširovania NATO?
V 90. rokoch a aj neskôr sa aliancia snažila vytvoriť koordinačné platformy s Moskvou. Existuje Rada NATO – Rusko, kde sa na najvyššej úrovni diskutovalo aj o otázkach rozširovania. Obavy Kremľa z neho však neboli a ani nie sú celkom racionálne. NATO je obranná aliancia. Neplánuje na niekoho zaútočiť. V prípade vzťahov s Ruskom došlo k istému vývoju. Moskva bola v 90. rokoch celkom pragmatická smerom k aliancii. Krajiny strednej a východnej Európy mali aj do istej miery šťastie, že to tak bolo. Dnes sú pozície Kremľa iné. Rusko je ekonomicky a vojensky silnejšie, ako bolo. A má aj inú doktrínu, najmä po nástupe putinovského režimu. Rozšírenie NATO znamenalo využitie istej dejinnej možnosti a bolo to historické šťastie. Teraz je situácia už zase iná. Ale povedzme si, čo to v skutočnosti znamená byť v NATO, keď na to Rusko tak reaguje. Znamená to byť demokratickou krajinou, ktorá funguje istým spôsobom a s ktorou sa dá napríklad stabilne obchodovať. Nórsko je v NATO od začiatku a s Ruskom má pragmatický vzťah. Nikto nikdy neuvažoval na tým, že Nóri napadnú napríklad Murmansk.