Generál Pavel: Bolo by naivné domnievať sa, že Rusko nemá záujem na destabilizácii EÚ a NATO

"Lopta je na strane Ruska. Pokiaľ sa Moskva vráti k rešpektovaniu dohôd a pravidiel, v Severoatlantickej aliancii nájde partnera," povedal v exkluzívnom rozhovore pre Pravdu český generál Petr Pavel, ktorý tri roky (do júna 2018) zastával významný post predsedu Vojenského výboru NATO. Interview poskytol na podujatí Stredoeurópske strategické fórum, ktoré organizoval GLOBSEC.

, 19.03.2019 13:00
Generál Petr Pavel Foto: ,
Generál Petr Pavel, niekdajší predseda Vojenského výboru NATO, na snímke z marca 2018, keď ešte vykonával túto funkciu. Pôsobil v nej od júna 2015 do júna minulého roku.
56

Slovensko nedávno vyhostilo ruského diplomata, ktorý vykonával špionážnu činnosť. V Česku sa to stalo tiež. Je tu však debata, ako reagovať v podobných prípadoch. Český prezident Miloš Zeman v podstate tvrdí, že to nie je problém. Ako to vnímate vy – je Rusko hrozbou?

Rusko je hrozbou. Rusko považuje za hrozbu NATO. Teda aj nás, obe krajiny, Česko a Slovensko. Nie je dôvod sa domnievať, že práve nás bude brať ako priateľov, keď alianciu vníma ako nepriateľa. Rusko v našich krajinách vykonáva intenzívnu spravodajskú činnosť. Keď mám hovoriť za Česko, tak naše tajné služby tvrdia, že jeho aktivity narastajú, čo sa týka počtu, závažnosti aj agresivity. V menšej miere sa to týka aj Číny. Takže vyhlásenia, ktoré svojím spôsobom spochybňujú závery spravodajských služieb, sú nezodpovedné. Skresľujú situáciu, a preto môžu mať dosah na prijaté opatrenia.

V Česku aj na Slovensku sa objavujú prípady rôznych reakcií. Na jednej strane býva oficiálna zahraničná politika, na druhej strane vyjadrenia niektorých vrcholných predstaviteľov oboch štátov. Ako vnímajú tieto rozdiely partneri?

Rozhodne to neberú ako nejaký neškodný folklór. Vnímajú to tak, že s nami asi nemôžu na sto percent počítať. Pokiaľ sa naši vrcholní predstavitelia zmierlivo vyjadrujú ku krokom krajín, ktoré evidentne pôsobia proti našim záujmom, tak si spojenci musia klásť otázku, ako by sme sa zachovali, keby došlo nejakým sporom s týmito štátmi. Či budeme skutočne zastávať pozície písaných záväzkov alebo či budeme mať snahu tieto reakcie takpovediac rozriediť. Preto si myslím, že je skutočne škodlivé, keď sa niektorí naši predstavitelia takto vyjadrujú. Lebo sa v tej chvíli stávame menej čitateľnými a vierohodnými.

Čo zaujíma ruské tajné služby v našom regióne?

Všetko, čo by mohlo smerovať k vnútornému rozkladu jednoty EÚ a NATO. Bolo by naivné domnievať sa, že Rusko nemá záujem na destabilizácii týchto dvoch organizácií. Moskva vníma, že v jednote je sila. Pokiaľ by sa jej podarilo krajiny NATO a EÚ rozdeliť, ľahšie môže tento priestor ovplyvňovať a manipulovať s ním. Potom ruské tajné služby zaujímajú tradičné veci. Politická situácia, ekonomika, technológie, objavy vo vede, armádne zákazky, reorganizácia ozbrojených síl, vojenské cvičenia. Toto zaujíma všetky tajné služby na svete. Otázkou je, akým spôsobom túto činnosť vykonávajú.

Ako to robia?

Vo svete existuje istá nepísaná miera tolerancie k spravodajskej činnosti. No keď niekto prekročí určitú hranicu, tak krajiny reagujú. Niekoho vyhostia alebo sa použije tichá cesta. Oboznámia druhú stranu, že prekročila isté hranice, a tá, povedzme, stiahne problematického diplomata. V poslednom čase sme boli svedkami toho, že ruské spravodajské služby išli za medze, ktoré sa dajú tolerovať. Predpokladám, že ešte budeme reagovať.

Dá sa povedať, kedy je prekročená hranica tolerovateľného?

Nikde to nie je napísané, takže sa to ťažko definuje. Sám som istú dobu pôsobil vo Vojenskom spravodajstve. Viem, že všetci spravodajcovia pracujú približne rovnakým spôsobom. Majú možnosti pohybovať sa v troch zónach. Prvá je takzvaná biela. V nej čerpajú z otvorených zdrojov, zo stykov s miestnymi ľuďmi na základe dobrovoľnej informačnej výmeny. Druhá je takzvaná sivá. V nej sa dostávajú k informáciám spôsobom, ktorý už môže hraničiť s istým klamaním, napríklad nevystupujú ako diplomati, snažia sa dostať k informáciám, ku ktorým by sa inak nedostali. A potom je tu zóna, kde je ich pôsobenie za hranou a je porušovaním zákonov.

Moskva by mala riešiť svoje bezpečnostné záujmy iným spôsobom.

Napríklad použitím kybernetických či iných opatrení sa snažia dostať k dokumentom, ku ktorým jednoducho nemajú prístup. Pokiaľ sa aktivity spravodajcov začnú z bielej a zo sivej zóny presúvať do sivej a čiernej, tak je potrebné zasiahnuť. Lebo potom tieto aktivity už idú proti záujmom tej konkrétnej krajiny, kde pôsobia. Samozrejme, nehovorím nič nové. Myslím, že špióni patria k dvom najstarším povolaniam. Budú svoje aktivity vykonávať aj naďalej. Pokiaľ je ich cieľom poškodiť nejakú krajinu, je to niečo iné, ako keď len získavajú informácie. Sme svedkami snahy o destabilizáciu štátov. Ruské aktivity často vedú k rôznym formám korupcie, snahám o ovplyvňovanie nálad spoločnosti aj volebných výsledkov a demokratických procesov. Sú to činnosti, pri ktorých sa musíme vymedziť a reagovať na ne.

Ako ste počas vášho pôsobenia v NATO komunikovali s ruskou stranou? Hovorilo sa, že boli časy, keď vám nedvíhala telefón.

Skôr boli Rusi trochu zdržanliví, čo sa týka kontaktu. Myslím, že z pochopiteľných dôvodov. Od začiatku bolo mojou snahou, aby sme opätovne zaviedli zmysluplnú komunikáciu s Ruskom. Nie na rovnakom základe ako pred anexiou Krymu. Ale takú komunikáciu, ktorá nám umožní rozumieť tomu, ako druhá strana uvažuje a čo chápe ako ohrozenie od nás. A chcel som pracovať na tom, aby sme vylúčili prípadné incidenty, ktoré budú vychádzať z nedostatku porozumenia alebo dezinterpretácie niektorých našich opatrení. Mojím cieľom tiež bolo, že keby to bolo možné, aby sme aspoň čiastočne nadviazali na dôveru, ktorá medzi nami vládla pred anexiou Krymu. Aby sme s ruskou stranou mohli komunikovať o riešení spoločných problémov. A pripadne aj tých, ktoré nás rozdeľujú, ako je napríklad Ukrajina.

Nakoľko sa vám to podarilo?

Vzhľadom na to, aká bola situácia a miera vôle na politický dialóg, tak sme asi dosiahli to, čo bolo možné. Kontakty s Ruskom sme nadviazali na úrovni predsedu Vojenského výboru a na úrovni vrchného veliteľa síl NATO pre Európu. Na to sme mali politický mandát. Komunikovali sme s ruskou stranou osobne aj telefonicky. Obnovili sme permanentné urgentné spojenie. Je to pre prípad, že keby došlo k nejakému incidentu pri cvičení či nechcenému narušeniu hranice, aby si hneď vrchný veliteľ vojsk aliancie pre Európu a ruský náčelník generálneho štábu mohli zavolať a o povedať si, čo sa deje. Toto sa podarilo. Mal som však pocit, že sa dalo zvládnuť aj viac.

Prečo to nevyšlo?

Evidentne na to nebola vhodná situácia. Trvajúca protiprávna anexia Krymu, aktívna ruská podpora separatistom v Donbase a neochota Ruska túto situáciu riešiť v súlade s medzinárodným právom vytvorili bariéru, ktorá bránila výraznejšiemu posunu vo vzťahoch medzi týmito dvomi subjektmi.

NATO po anexii Krymu a rozpútaní konfliktu na východnej Ukrajine posilnilo vojenskú prítomnosť na východnom krídle. Bola by situácia dnes iná, keby k tomu nedošlo?

Aliančná predsunutá vojenská prítomnosť, ktorá smerovala k odstrašeniu Ruska, je skôr politickou ako vojenskou záležitosťou. Ťažko by ktokoľvek, kto má prehľad o pomeroch vojenských síl, považoval tri práporné zoskupenia so silou približne tisíc mužov za nejakú významnejšiu vojenskú hrozbu pre Rusko. To malo na druhej strane hranice desaťtisíc vojakov vo vyššom stupni pohotovosti. Vojenský prvok odstrašenia je tu teda skôr symbolický.

Rusko sa vždy v histórii cítilo ohrozené vonkajším svetom.

Ale politicky spočíval v tom, že v Pobaltí sú zastúpené všetky hlavné štáty aliancie. Vejár vlajok krajín tam bol dostatočne široký na to, aby Rusku videlo, že solidarita v rámci aliancie a článok 5 o kolektívnej obrane sú stále relevantné. A že na akýkoľvek pokus o narušenie územnej celistvosti aliančnej krajiny by sme okamžite reagovali všetci. Nemenej dôležité bolo upokojiť ľudí v baltických krajinách. Tí sa cítili po anexii Krymu a aktivitách Ruska v Donbase v ohrození. Oni volali o silnejšej prítomnosti NATO. Išlo o isté vyvažovanie.

V akom zmysle?

Na jednej strane tu bola pomerne veľká snaha štátov regiónu mať na svojom území čo najväčšiu aliančnú vojenskú prítomnosť. Vyvažovali sme to tým, že sme nechceli, aby sa tento krok vnímal príliš agresívne a aby vyvolal protiopatrenia z ruskej strany. To by potom mohlo eskalovať do snahy kto z koho. Na základe dlhých rokovaní na vojenskej a politickej úrovni sme prijali rozhodnutie o vytvorení predsunutých práporov. Sú považované za viditeľný signál politického odstrašenia, ale zároveň sú primerané situácii a nie sú provokačné.

Rusko ich však tak označuje.

Samozrejme. Myslím, že v rámci svojej propagandy ani nemôže robiť nič iné. Ale rokoval som s ruskými predstaviteľmi na vojenskej úrovni a pýtal som sa ich na poradie vecí, ktoré považujú za ohrozenie z našej strany. Tieto prápory nespomenuli.

Aké bolo to poradie?

Skôr ich zaujímali veci súvisiace s protiraketovou obranou, rozširovanie NATO, aliančná prítomnosť na Ukrajine a v Gruzínsku. To boli veci, ktoré ich pálili viac ako pomerne skromné nasadenie vojakov v Pobaltí.

Dá sa s Ruskom vôbec nejakým spôsobom komunikovať tak, aby NATO nevnímalo ako hrozbu?

Asi ťažko. Rusko sa vždy v histórii cítilo ohrozené vonkajším svetom. Vzhľadom na rozlohu a dĺžku hraníc sa to vnímalo tak, že sa tradičným spôsobom nedá ubrániť. Už od čias cárov a cárovien platilo, že Rusko sa môže brániť len prostredníctvom výbojných vojen. Aj založenie Varšavskej zmluvy bolo vyjadrením tohto strategického uvažovania. Ale táto organizácia už neexistuje, krajiny strednej a východnej Európy sa snažili dostať do NATO a aj sa im to podarilo. Rusko to považuje za expanziu k jeho hraniciam a agresívny krok. Moskva však nie je schopná pripustiť, že tieto štáty v súlade s Chartou OSN konali iba vo vlastnom záujme. Možno keby bolo Rusko po rozpade ZSSR atraktívnejším variantom ako Západ, azda by sa krajiny regiónu usilovali o bližší zväzok s ním. Ale nie je to tak, preto volili bezpečnejšiu možnosť. Ťažko to môže Moskva považovať za agresiu. A keď to platilo pre štáty strednej a východnej Európy, musí to platiť aj pre Ukrajinu a Gruzínsko. Na jednej strane dokážem vnímať obavy Ruska, že by sa tieto dve krajiny mohli raz stať členmi aliancie. Ale beriem to tak, že majú legitímne právo rozhodnúť sa, na čom chcú založiť svoju bezpečnosť, stabilitu a prosperitu. Rusko by malo riešiť svoje bezpečnostné záujmy iným spôsobom. Malo by to spočívať v obnove partnerských vzťahov. Lopta je na strane Ruska. Pokiaľ sa Moskva vráti k rešpektovaniu dohôd a pravidiel, v NATO nájde partnera.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy
56 debata chyba
Viac na túto tému: #Rusko #NATO #GLOBSEC #anexia Krymu #Petr Pavel