Vzhľadom na vek odsúdeného ide o symbolické sprísnenie. Pre mnohých pozostalých po vyše stotisíc mŕtvych, ktorých si vyžiadala bosnianska vojna v rokoch 1992 až 1995, však uloženie najvyššieho možného trestu pre jej strojcu znamená dôležitú satisfakciu. "Slobody by sa ani na základe prvostupňového rozsudku nedožil.
Ale za čo by už mali dávať doživotie, ak nie za genocídu, najstrašnejší zločin, aký ľudstvo pozná," povedala pre Pravdu Hajra Čatičová, ktorá v srebrenickej masakre, najkrvavejšom zločine v Európe od 2. svetovej vojny, prišla v júli 1995 o syna, manžela a ďalší tucet mužov z rodiny. Bosnianskosrbské jednotky, ktorých najvyšším veliteľom bol Karadžič, vtedy po dobytí bosniackej enklávy Srebrenica povraždili do 8¤000 mužov a chlapcov. Svojho muža, ktorého pozostatky sa podarilo identifikovať po odkrytí jedného z hromadných hrobov, Čatičová po rokoch pochovala. Po synovi naďalej zúfalo pátra.
Predsedníčka združenia Ženy Srebrenice sledovala v stredu vynesenie rozsudku priamo v Haagu. „Syna a muža mi to nevráti, ale prináša to aspoň čiastočnú úľavu a zadosťučinenie,“ pripúšťa Čatičová, podľa ktorej ešte dôležitejšie ako výška trestu je, že súd potvrdil Karadžičovu vinu za genocídu spáchanú v Srebrenici, čo v odvolaní popieral. „Má ešte stále veľa stúpencov, ktorí šíria lži, zľahčujú spáchané zločiny, znižujú počty povraždených a ponižujú pozostalých po obetiach genocídy. Aj preto nebudem mať pokoja, kým nenájdem čo len jednu kostičku môjho syna. Ak nebude mať svoj hrob, časom poprú nielen to, že ho zabili, ale že som ho vôbec mala,“ hovorí.
Druhostupňový súd potvrdil vinu Karadžiča v desiatich bodoch obžaloby. Pykať má za 44-mesačné obliehanie a brutálne ostreľovanie Sarajeva, ktoré si vyžiadalo vyše 10-tisíc obetí, a ďalšie zločiny spáchané bosnianskosrbskými silami, ako je prenasledovanie, vyhladzovanie, vraždy, deportácie, neľudské činy, nezákonné útoky na civilistov a zadržiavania príslušníkov mierových síl OSN ako rukojemníkov.
Rozsudok vyniesol Mechanizmus OSN pre medzinárodné trestné tribunály, justičný orgán, ktorý predvlani prevzal agendu po zaniknutom Medzinárodnom trestnom tribunáli pre bývalú Juhosláviu. Proces s Karadžičom sa konal ešte pred pôvodným tribunálom. Počas bezmála päťsto pojednávacích dní na ňom vystúpilo takmer šesťsto svedkov.
Karadžić vinu popiera, v odvolaní poukazoval na „vecné a procesné pochybenia“, ktoré podľa neho viedli k jeho nespravodlivému odsúdeniu. Navrhoval preto zrušenie rozsudku alebo aspoň zmiernenie trestu. Senát haagskeho tribunálu sa však priklonil k návrhu obžaloby na doživotný trest. Sudca Vagn Joensen to odôvodnil tým, že prvostupňová výmera trestu bola chybná, lebo nezohľadnila „obrovský rozsah a systematickú krutosť“ Karadžičových zločinov.
Po vynesení rozsudku zaznel v súdnej sieni potlesk z galérie pre verejnosť. Viacerí príbuzní obetí, ktorí pricestovali do Haagu, aby si vypočuli verdikt, od dojatia plakali. Naopak, Karadžič pri čítaní rozsudku neprejavil žiadne emócie a rozhodnutie prijal chladne.
„Povedal, že ak voľba nezávislosti (Republiky srbskej) znamená, že on musí prísť o svoju slobodu, tak potom je na to pripravený,“ citovala Karadžičovho právneho poradcu Petra Robinsona agentúra Reuters. „Je mu veľmi ľúto toho, čo sa stalo počas vojny a súcití so všetkými, ktorí dnes trpia. Cíti morálnu zodpovednosť, ale nie individuálnu trestnú zodpovednosť za tie zločiny, za ktoré bol dnes odsúdený,“ dodal.