Ako sa kláštora dotkli boje na východe Ukrajiny, ktoré vypukli začiatkom roku 2014?
Ochotne sme podali pomocnú ruku ľuďom, ktorí stratili strechu nad hlavou. Prijali sme približne 3¤300 ohrozených civilistov. V najmenších izbách sa tiesnilo bezmála desať utečencov, podstatné však bolo, že sme im dokázali poskytnúť bezpečné miesto.
Všetci už odišli?
Nie. Zostáva u nás ešte okolo 250 ľudí vrátane 50 detí. Títo civilisti sa nemajú kam vrátiť. Žili na frontovej línii, kde sa ich domy zmenili na trosky.
Ktorý príbeh sa vám vryl do pamäti?
Každý bol tragicky osobitý. Do kláštora napríklad prišiel chlapec, ktorý žil s matkou. Pri jednej paľbe ju roztrhalo na kusy. Syn holými rukami pozbieral zvyšky tela, aby matku pochoval do vlastnoručne vykopaného hrobu. Potom sa vybral k nám. Spomenúť môžem aj dvoch dospelých, ktorí utrpeli obrovskú stratu najbližších členov rodiny.
Čo sa im stalo?
Nezabudnem na kamennú tvár ženy, ktorá ťažko dostávala zo seba nejaké slovo. Držala na rukách dve mačiatka. Opýtal som sa, čo sa prihodilo. Povedala, že tieto zvieratká sú jediné, čo jej zostalo. Počas bojov sa dom zmenil na ruiny, v ktorých jej zahynul manžel s ich dvoma deťmi. Zabilo aj mačku, prežili jej dve mačiatka. Rovnako nezabudnem na muža, ktorý prišiel sám, bez ničoho. Takpovediac mal šťastie v nešťastí, aj keď hrozná tragédia preňho zatienila fakt, že zostal nažive.
Prečo?
Bolo pred sobotňajším obedom. Manželka zistila, že im k polievke chýba chlieb. Jej muž zbehol do obchodu kúpiť peceň. Vracal sa peši domov s chlebom, keď zadunelo delostrelectvo. Hodil sa na zem, prečkal, kým stíchnu zbrane. Keď prichádzal na obed, videl, že z domu sú iba trosky, pod ktorými ležali mŕtvoly jeho ženy a troch detí.
Kláštor je svedok určite nielen novodobých tragických príbehov, s ktorými prišli utečenci, ale aj krutých momentov počas sovietskej komunistickej éry.
Po boľševickej revolúcii prestala Svjatogorská lavra úplne slúžiť cirkvi v roku 1922. Areál premenili na sanatórium. Komunisti pozhadzovali kupoly kostolov na zem. Hlavný chrám sa stal kinom.
Po páde komunizmu sa cirkev dostala späť k svojmu majetku.
Náš kláštor sa fakticky nachádzal v ruinách. Na jednom chráme chýbala strecha. Pri rekonštrukcii hlavného chrámu sa vyviezlo 2¤600 ton odpadu, čo bolo 40 nákladných železničných vagónov. Niektoré budovy boli v takom havarijnom stave, že boli určené na zbúranie.
Kto zaplatil opravu? Akou sumou prispel štát?
Nedal ani kopejku. Rekonštrukcia sa financovala z darov bohatých donorov a tiež z peňazí, ktoré posielali bežní pracujúci a dôchodcovia. Od vlády sme nedostali na obnovu ani hrivnu, lebo podľa zákona platí odluka cirkvi od štátu.
Naozaj ani hrivnu, aj keď ide o stavby historického významu?
Ani hrivnu, ani kopejku. Napriek tomu chce teraz štát riadiť cirkev. Zabúda pritom na to, že cirkev nie je rituálny náboženský orgán štátnej správy, je to ľudsko-boží organizmus.
Narážate na to, že Ukrajina nedávno urobila historický krok?
Vôbec ma to nepotešilo. Naopak. Bola to legalizácia štruktúr usilujúcich sa o rozkol. Do nijakého vierovyznania na Ukrajine nezasahuje štát tak silno ako do pravoslávnej cirkvi. Navyše sa nerešpektovala v plnom rozsahu vôľa tých, ktorých sa to týka.
Dôvod?
Metropolita Onufrij a 90 percent starších kňazov z celej Ukrajiny, 12,5 tisíca farností, 3 lavry a 251 kláštorov nevystupovali s iniciatívou vytvoriť novú cirkevnú štruktúru v našom štáte. Prišiel s tým prezident Petro Porošenko a parlament. Išlo pritom vo väčšine prípadov o poslancov, ktorí nie sú pravoslávni – katolíci, gréckokatolíci, protestanti, židia, moslimovia, tiež ateisti. Nepríjemne nás prekvapilo, ako sa k ich žiadosti ústretovo postavil konštantínopolský patriarcha. Pripomínam, že sa s tým nestotožnila žiadna autokefálna pravoslávna cirkev na svete, pretože zmenu ani jedna neuznala. Považujem to za predvolebný a protiruský politický projekt, od ktorého si niektorí predstavitelia sľubovali bonusy od voličov.
Ako sa k tomu postavilo miestne duchovenstvo?
Len 30 farností, väčšina na vidieku, a 40 farností, kde boli kostoly násilím obsadené, sa pridalo k novej štruktúre. Proces zmien sprevádzali krivé obvinenia a klamstvá na adresu nás, čo sme boli proti.
Prečo konštantínopolský patriarcha vyjadril súhlas?
Človek nie je neomylná bytosť, robieva chyby. Svet tvorí milosť Božia a hlúposť ľudská. Vyskytnú sa prípady, keď človek túži povýšiť niečo nad Božiu vôľu. A zopakujem, že mi je ľúto, že Onufrij sa vydal za ním s tým, že išiel splniť politický záujem prezidenta a časti členov parlamentu, nie tlmočiť záujmy samotnej cirkvi a jej veriacich. Máme širokú náboženskú autonómiu, viac nepotrebujeme.
Ešte raz: Prečo vám tak veľmi leží v žalúdku zmena cirkevného usporiadania?
Existujú zákony prírody aj logické pravidlá vytvorené človekom. Vieme, že oheň je horúci a ľad je chladný. Nikto na týchto faktoch nič nezmení. Vo futbale platí pravidlo, že sa hrá s jednou loptou. Keby bez dvoch brankárov 20 hráčov na ihrisku dostalo 20 lôpt, aby strieľali, kam sa im zachce, tak by žiadni diváci nechodili na zápasy, nikto by taký futbal nepozeral v televízii. Podobne existujú aj pravidlá života cirkvi. Napísali ich svätí apoštoli v prvom storočí nášho letopočtu, potom sa v cirkvi postupne dopĺňali. Tieto pravidlá nám pomohli prežiť kritické momenty v dejinách vrátane hroznej éry komunistického Sovietskeho zväzu. Akékoľvek porušenie týchto pravidiel v súčasnosti môže priniesť neblahé následky. Bez ohľadu na to, že ide o patriarchu. Nie je to prvý prípad, lebo v dejinách nájdeme okolo desať konštantínopolských patriarchov, ktorí porušili cirkevné zákony a, naopak, iných, ktorí sa dajú považovať za svätých.
Niekedy sa objavujú názory, že Rusko zneužíva pravoslávnu cirkev na svoju štátnu propagandu. Čo si o tom myslíte?
Médiá sa občas snažia prisúdiť nám niečo, čo je nepravdivé. Ak sa z Ruska ozýva, že pravoslávna cirkev na Ukrajine je v skutočnosti perzekvovaná, tak je to jednoducho pravda. Pozorovateľom z Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe to potvrdili samotní pravoslávni duchovní. Zo zlej vlastnej skúsenosti môžem porozprávať.
O čo išlo?
Uvediem príklady týkajúce sa nášho kláštora. Pred dvomi rokmi krátko pred veľkonočnými sviatkami sa šírili lživé tvrdenia, že tu nežijú mnísi, ale ruskí príslušníci síl špeciálneho určenia. Priamo mňa uviedli na internete ako člena FSB vo vysokej funkcii (skratka ruskej tajnej služby, pozn. red.). Zverejnili moju vymyslenú hodnosť plukovníka. Ak ma doteraz nezatkli ako "plukovníka FSB“ žijúceho stále na ukrajinskom území, tak… Len sa môžem pousmiať. Podobný nezmysel sa objavil, keď sme sa vydali do Kyjeva na celonárodnú púť dlhú 750 kilometrov.
Aký?
Tiež sa to udialo pred dvomi rokmi. Obvinili nás, že nekráčajú mnísi, ale agenti FSB prezlečení v sutanách, ktorí zamierili vyhodiť Kyjev do vzduchu. Predstavte si niekoľko desiatok ruských agentov, ako peši idú do nášho hlavného mesta cez ukrajinské územie v 40-stupňových horúčavách… Šírilo sa o nás aj to, že v pivniciach sme skrývali zbrane a že vo zvoniciach striehli ostreľovači. Všakovaké klamstvá sa o nás v médiách písali aj vysielali, dokonca na celoštátnych staniciach. Nikto sa nám doteraz neospravedlnil za tieto lži.
Existuje spôsob, ako vyjsť zo slepej uličky ozbrojeného konfliktu na východe Ukrajiny?
O ničom nikdy nehovorím ako o slepej uličke. Je to jedna zo strán v knihe života. Strana sa otočí a bude sa pokračovať v zmysluplnom čítaní. Bývajú ťažšie časy, bývajú ľahšie časy. Nikodém, charkovský metropolita, raz poznamenal: Kto vám povedal, že teraz sú zlé časy? A pokračoval: Boh nám umožnil žiť v tomto čase, nájsť spásu našej duše a snažiť sa robiť dobré skutky. Dobré časy… Za seba poviem, že všetci máme dobré časy, lebo Boh nám daroval možnosť teraz žiť. Už zosnulý srbský patriarcha Pavol zase upozornil, že si nevyberáme, v akých časoch môžeme žiť. Nevyberáme si tiež, v akom štáte žijeme, ani v akom národe žijeme. Vyberáme si však v danom čase, štáte a národe, či chceme byť ľudia, alebo neľudia.
Odporúča vaša cirkev veriacim, koho voliť v prezidentských voľbách?
Cirkev nemá za úlohu rozdeľovať veriacich, ale zjednocovať ich. Každý, kto prekročí prah chrámu, sa má cítiť ako doma. Je vecou každého jedinca, koho chce vo voľbách podporiť. A k vnútornému rozhodnutiu každého pristupujeme s rešpektom. Každý človek bol totiž stvorený ako slobodný jedinec. Navyše nepovažujem za cnostné vyžadovať ideály od akéhokoľvek politika, keď sám viem o sebe, že ani ja nie som ideálny. Nestelesňujem ideál. Dokonalosť. Pokiaľ ide o voľby, je podstatné, aby dopadli tak, že hlava štátu sa bude usilovať o mier a napredovanie spoločnosti.
Aký vplyv má ruský prezident Vladimir Putin na cirkevné pomery na Ukrajine?
Tunajšiu pravoslávnu cirkev tvoria veriaci ukrajinskej štátnej príslušnosti. A podobne ako je v Rusku cirkev odlúčená od štátu, platí to aj o Ukrajine. Existujeme sami s vlastnými duchovnými predstaviteľmi. Nehnevajte sa, ale je to otázka, asi ako keby ste sa opýtali, aký vplyv má turecký prezident Recep Tayyip Erdogan na moslimov žijúcich v Spojených arabských emirátoch.
Ako sa pozeráte na ruskú agresiu na východe Ukrajiny a na anexiu Krymu?
V prvom rade tu neexistuje ruská agresia, je to občianska vojna. Na medzinárodnej úrovni nezaznelo, že Ukrajina vedie vojnu s Ruskom. Nikto ju nikomu totiž ani nevyhlásil. Medzi obomi štátmi funguje dopravné spojenie, pokračuje obchodná výmena, existuje ruská ambasáda v Kyjeve a ukrajinské veľvyslanectvo v Moskve. A Krym? Obráťte sa s politickou otázkou na predstaviteľov ukrajinskej vlády, prečo ho odovzdali bez jediného výstrelu.
V súvislosti s Donbasom sa však hovorí v zahraničí o rusko-ukrajinskom konflikte.
Pozrite sa: Vojna sa odohráva tam, kde zle vykonávajú prácu diplomati a politici. Poviem vám príklad. Jedna naša upratovačka má dvoch synov. Starší je v ukrajinskej armáde, mladší v radoch takzvanej Doneckej ľudovej republiky. Dvaja bratia bojujú proti sebe a starší povedal matke, že keby sa stretol s mladším bratom, tak ho zabije. Čo si myslíte, aký je to konflikt? Občiansky. Myslíte si, že situáciu lepšie poznajú západní korešpondenti alebo my, čo žijeme v Donbase?
Foto: Miroslav Čaplovič, Pravda
Dedinka zničená vojnou
Starší muž stojí na zaprášenej ceste. Tabuľa s označením zastávky chýba, ale každú chvíľu prifrčí mikrobus pravidelnej verejnej dopravy. „Veľká budova vľavo pred nami bývala nemocnica. Vidíte, čo z nej zostalo. Iba múry, ktoré sa postupne rozpadnú,“ hovorí Leonid Petrovič, obyvateľ obce Semjonovka. Táto dedinka utrpela obrovské škody, keď v roku 2014 na východe Ukrajiny vypukli boje medzi armádou a separatistami.
Prečo sa terčom útokov stala aj budova, ktorá slúžila chorým? „Ukrajinská armáda predpokladala, že si v nej povstalci zriadili štáb,“ vysvetľuje Leonid Petrovič. „Ťažká delostrelecká paľba asi zo vzdialenosti šesť až sedem kilometrov na Semjonovku trvala striedavo niekoľko týždňov. Vojakom sa nakoniec podarilo vytlačiť separatistov až kamsi do okolia Donecka,“ dodáva.
Vojna je strašná, prízvukuje vidiečan. „Niekto obišiel najhoršie, niekto mal šťastie,“ pokračuje. Leonid Petrovič si už presne nepamätá, koľko obyvateľov zahynulo, ale vie, že ich bolo najmenej desať. „Všimnite si dom vpravo natretý žltou farbou. Bývam v ňom s rodinou. Tuhé boje ho síce vážne poškodili, ale našťastie nevyhorel. Na rozdiel od susedovho domu, ktorý je nad mojím. Z jeho obydlia sú len ruiny,“ rýchlo hovorí, lebo počíta s tým, že mikrobus príde každú sekundu.
Leonid Petrovič sa sťažuje, že od štátu nedostal ani hrivnu na obnovu svojho domu. „Pomohli nám dobrovoľníci. Postavili novú strechu, zasklili porozbíjané okná, zabetónovali diery v múroch,“ objasňuje, prečo s rodinou môže znovu žiť v normálnom prostredí. Viac už nestihne povedať, pretože nastupuje do mikrobusu.
Nad zničenou nemocnicou sa nachádza iné zdravotnícke stredisko. „Je to detská psychiatria,“ hovorí matka v stredných rokoch, ktorá vedie za ruku svojho syna. „Nedopadla tak hrozne ako nemocnica, ale, samozrejme, že bez pomoci by znovu nefungovala. Peniaze poskytli z Nemecka a z Luxemburska,“ utrúsi do kopca sa ponáhľajúca žena, ktorá odmieta prezradiť čo i len svoje krstné meno.
„Vojna bola, vojna sa pominula, treba žiť ďalej,“ nejasne a stroho odpovedá na otázku, ako to vyzeralo počas bojov. „Ako sme vtedy žili? Ako asi… Semjonovku ostreľovali hlavne po zotmení. Skrývali sme sa v pivnici,“ dodá vidiečanka, ktorá s chlapcom odbočí ku dverám detskej psychiatrie.