Napriek výzvam svetovej verejnosti tentoraz útočia oddiely Líbyjskej národnej armády (LNA), ktorá je spojencom jednej z dvoch vlád. Sídli na východe krajiny. Kabinet vedie poľný maršal Chalíf Haftar, ktorý minulý štvrtok vydal rozkaz na vojenskú ofenzívu s cieľom odstrániť vládu premiéra Fáizsa Sarrádžiho sídliacu od marca 2016 v Tripolise.
„Žiadam okamžité zastavenie všetkých vojenských operácií smerom k deeskalácii tamojšej situácie s cieľom zabrániť totálnemu konfliktu,“ citujú agentúry z vyhlásenia Antónia Guterresa, generálneho tajomníka OSN. Nepriamo tak reagoval na rozhlasový prejav Haftara, ktorý v ňom vyzval na „porážku banditov a konečné oslobodenie vlasti“. Zároveň garantoval bezpečnosť všetkým, ktorí „nevezmú do rúk zbraň a vyvesia bielu zástavu“.
Kaddáfí držal krajinu pod kontrolou
Osem rokov chaosu v Líbyi potvrdili pôvodné obavy z naplnenia pesimistického scenára – krajinu rozkúskovali záujmy hlavne kmeňových klanov, ktoré plukovník Kaddáfí roky dokázal udržať rôznymi úskokmi pod kontrolou. Dnešnej situácii nahráva aj skutočnosť, že ani v súčasnosti neexistuje v krajine armáda, akú ju poznáme vo všeobecnosti. Veľkú časť ozbrojených síl tvoria rôzne skupiny v podobe milícií. Sú medzi nimi banditi a teroristi, ktorých vyniesla v roku 2011 vlna odporu proti režimu Kaddáfího. Ďalšiu časť ozbrojencov tvoria sily, ktoré vznikali už po násilnej smrti plukovníka s cieľom získať čo najväčší podiel na moci. LNA rovnako ako na druhej strane „Rozkvet Líbye“ nie sú monolitné subjekty a tvoria ich mnohé skupiny. Napriek všetkému Haftar získal popularitu ako bojovník proti islamistom. V jeho LNA nájdeme však aj oddiely salafítov, ktoré sa v prvom rade podriaďujú mecenášom v Saudskej Arábii.
V súvislosti s terajším vývojom v Líbyi sa spomína aj najnovší apel BR OSN. Návrh rezolúcie však vetovalo Rusko, ktoré nesúhlasilo s niektorými jej časťami, ale zároveň potvrdilo, že je za politický dialóg zainteresovaných strán. Moskva totiž už raz uverila zámerom časti členov BR OSN. Bolo to v marci 2011, keď počas hlasovania o rezolúcii týkajúcej sa zákazu preletov Kaddáfího letectva nad Líbyou sa Rusko (aj Čína a Nemecko) podľa mnohých nečakane zdržalo hlasovania. A tak v mene navrhovanej „ochrany civilného obyvateľstva“ vzápätí nasledovali letecké útoky francúzskych a britský leteckých síl na líbyjské strategické objekty. Napokon, keď vtedajšiemu francúzskemu lídrovi Nicolasovi Sarkozymu a spol. ako iniciátorom líbyjskej operácie začalo v súvislosti s tamojším vývojom tiecť do topánok, požiadali o pomoc NATO.
Stoltenberg: NATO operáciu nezačalo
„Operáciu v Líbyi iniciovali európske krajiny, a nie NATO, ktoré následne pochopili, že budú potrebovať pomoc aliancie,“ vyhlásil v Berlíne Jens Stoltenberg, generálny tajomník aliancie nepriamo na adresu konferencie o Líbyi v talianskom Palerme. Šéf NATO bol v tom čase nórskym premiérom a aj jeho krajina sa pripojila, ako sa napokon ukázalo, k líbyjskému krvavému dobrodružstvu, ktoré trvá s rôznou intenzitou dodnes. Podľa denníka Guardian v roku 2011 to pôvodne na severe Afriky „roztočili“ Belgicko, Holandsko, Dánsko, Nórsko, Španielsko, Francúzsko, Turecko, Grécko, Británia a Taliansko.
Je charakteristické, že tí, ktorí sú zodpovední za zničenie krajiny a vytvorenie migračnej trasy z Afriky, necítia a ani nemusia niesť zodpovednosť. Britského expremiéra Davida Camerona dnes skôr spájajú s brexitom. A to napriek tomu, že vyšetrovacia správa britskej Dolnej snemovne po piatich rokoch konštatovala: "Tvrdenia, že Muammar Kaddáfí vydal príkaz masakrovať civilistov v Bengázi, nemožno dokázať.“ Hlavný argument Západu v prípade náletov na Líbyiu bol teda výmyslom. Nehovoriac už o Cameronovom predchodcovi v premiérskom kresle Tonym Blairovi, ktorý má nemalý podiel aj na rozpútaní vojny v Iraku pod vymyslenou zámienkou. A Cameronov spojenec v útokoch na Líbyu, francúzsky exprezident Nicolas Sarkozy zase čelil o. i. obvineniu, že bral od Kaddáfího desiatky miliónov eur na svoju volebnú kampaň. Jeho úlohu v rozpútaní vojny v Líbyi však nik v skutočnosti nerieši.