O niekoľko hodín si už hľadali úkryt v lese. A s nimi desiatky väzňov, ktorí sa nožmi a sekerami prebili na slobodu. Rosenfeld, posledný svedok slávneho úteku, vo veku 96 rokov skonal v Izraeli, kam sa pred troma desaťročiami presídlil z rodnej Ukrajiny.
„Stal sa hrdinom proti svojej vôli,“ povedal o ňom riaditeľ Židovskej agentúry Isaak Herzog. „Skutočným hrdinom. A našou povinnosťou je odovzdávať z pokolenia na pokolenie príbeh jeho života,“ dodal.
Rosenfeld ako 18-ročný narukoval do Červenej armády. Kým bol na fronte, nacisti mu v jeho rodnom mestečku vyvraždili celú rodinu. V júli 1941 sa jeho delostrelecký pluk v oblasti medzi Minskom a Baranovičami dostal do obkľúčenia. Zranený Rosenfeld padol do zajatia. Väznili ho v tábore v Minsku, odkiaľ ho v septembri 1943 spolu s Pečorským a ďalšími sovietskymi vojnovými zajatcami židovského pôvodu deportovali do Sobiboru, na východe okupovaného Poľska.
V sobiborskom vyhladzovacom tábore nacisti od mája 1942 do októbra 1943 zavraždili štvrť milióna Židov deportovaných z Poľska, Holandska, Protektorátu Čechy a Morava a zo Slovenska.
Rosenfeld a Pečorskij v tábore prežili iba tri týždne. Ich transport tam dorazil 22. septembra 1943. Rosenfeld spomínal, že za to, že prežil úvodnú selekciu, môže ďakovať svojej drzosti. Neovládal žiadne remeslo, ale keď sa dozorcovia pýtali, či je medzi väzňami nejaký stolár, prihlásil sa. Keď sa po zmene z dielne vrátil do baraku a bol zvedavý, kde sú jeho druhovia, odpoveďou bol prst namierený na komín krematória. Vtedy sa vraj s Pečorským rozhodli, že z tábora prerazia násilím.
V osudný deň, 14. októbra 1943, sprisahanci vylákali najskôr časť dôstojníkov a ich ukrajinských pomocníkov na rôzne miesta v tábore, kde ich ubili nožmi a sekerami. Rosenfeld, ktorý mal za úlohu zabiť veliteľa Sobiboru, sa svojej vytypovanej obete nedočkal. Celkovo však povstalci skoncovali s jedenástimi esesákmi a niekoľkými ukrajinskými dozorcami. V následnom virvare sa nacistom podarilo zablokovať hlavný vchod, ktorý mal slúžiť ako úniková cesta. Povstalci sa tak museli dostať cez ostnatý drôt plota a mínové pole. Väčšinu z asi tristo vzbúrencov Nemci postrieľali na úteku. Konca vojny sa dožilo iba 53 účastníkov vzbury.
Nemcov vzbura šokovala. Tri dni po nej tábor i zvyšok väzňov zlikvidovali. Baraky zrovnali so zemou a v snahe zahladiť stopy na ich mieste vysadili stromy.
„Nebál som sa, pretože som nemal čas sa zľaknúť. Myslel som iba na prežitie,“ spomínal Rosenfeld po rokoch.
Vlani v rozhovore pre denník Rossijskaja gazeta posledný žijúci svedok vzbury spomenul, že na dohodnutý signál sa dal na útek: „Tak ako som bol, so sekerou v ruke, som sa rozbehol. Chcel som sekerou preraziť plot, ale napodarilo sa. Pozerám, že všetci plot preliezajú. Tak som ho tiež preliezol. Po les to bolo 150 metrov. Bežal som, padal, plazil sa. Dobehol som a pocítil bolesť. Mal som zranenú nohu, ale našťastie, kosť zostala celá. Najskôr nás bolo asi 60 až 70. Potom sme sa rozdelili do menších skupín. Ja som zostal s dvoma chlapcami, 15– a 17-ročným.“
V trojici sa pretĺkali dlhé mesiace. Pili vodu z kaluží, jedli lesné plody a korienky. Keď Nemcov v roku 1944 z východného Poľska vyhnala Červená armáda, Rosenfeld sa k nej pripojil. Došiel s ňou až do Berlína. Na Reichstagu po sebe zanechal nápis „Baranoviči – Sobibor – Berlín“.