Podľa Alexeja Makarkina z moskovského Centra politických technológií sa za dve desaťročia najviac zmenil Putinov vzťah k Západu. Ako aktuálnu výzvu, ktorej čelí, analytik vidí nové vyrastajúce pokolenie. „Štátna moc, ktorá si zvykla, že môže konať z autoritatívnych pozícií, sa s novou generáciou bude musieť naučiť viesť dialóg i ponúkať jej ústupky,“ povedal Makarkin pre Pravdu.
Ako sa líši dnešný Putin od Putina z augusta 1999?
Zmenil sa, samozrejme, veľmi výrazne, a to vo viacerých oblastiach. Najviac to vidno na jeho vzťahu k Západu. K moci prišiel s predstavou, že s ním chce čo najužšie spolupracovať. Mimoriadne si cenil členstvo Ruska v elitnom klube G8, kde na summitoch sedel po boku lídrov USA, Nemecka, Británie, Francúzska. Dnes ho už títo partneri na svoje schôdzky nevolajú. Z Veľkej osmičky sa stala Veľká sedmička. A Putin sa tvári, že ho to ani netrápi. V Západe sa rozčaroval. Viní ho napríklad z organizovania protivládnych demonštrácií v Rusku. A z jeho strany nejde len o akúsi propagandu, ale o úprimné osobné presvedčenie.
Kedy nastal zlom v Putinovom vzťahu k Západu?
Bol to postupný proces. V začiatkoch svojho pôsobenia v Kremli prejavoval empatiu voči USA. Dal odstrániť ruský vojenský radar z Kuby, ktorý dlhodobo znepokojoval Američanov. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001, keď Washington spustil vojenskú operáciu v Afganistane, pustil Američanov do postsovietskej Strednej Ázie, umožnil im zriadiť si základne v Uzbekistane a Kirgizsku. Vtedy ešte rátal s tým, že Západ uzná Rusko za svojho spojenca a že bude rešpektovať jeho sféru záujmov v Spoločenstve nezávislých štátov. Túto sféru záujmov mu však nik nechcel uznať. Američania sa začali angažovať v Gruzínsku, hovorilo sa o pripojení Tbilisi a Kyjeva k NATO. Reakciou Moskvy bola vojna s Gruzínskom, uznanie separatistických republík, ktoré sa od neho odtrhli, a po tom, čo Západ podľa Putina vierolomne podporil nový kyjevský režim, sa Rusko odhodlalo pripojiť si Krym. Pripojenie Krymu znamenalo spečatenie rozkolu. Odvtedy Západ pre Putina zostáva nepriateľom, ktorý ho podviedol a chce ho zvrhnúť. Z človeka, ktorý sa pokúšal spojiť ruské vlastenectvo s dobrými vzťahmi so Západom, sa stal zarytý protivník Západu.
V čom sa za dve desaťročia zmenili Putinove zámery v ekonomike?
Keď prišiel k moci, prioritnú témou preňho bolo, aby sa Rusko stalo príťažlivé pre zahraničné investície. Prijímali sa zákony, ktoré rozširovali práva investorov. Prípady, keď štátna moc tvrdo zasiahla proti ropnému magnátovi Borisovi Chodorkovskému či mediálnemu vlastníkovi Vladimirovi Gusinskému, sa prezentovali ako výnimky, ktoré nemajú nijaký vplyv na riadny biznis, ktorý sa naďalej môže cítiť v Rusku komfortne. Dnes už sa zahraničné investície vnímajú inak. Na jednej strane sú stále potrebné, nie však za cenu toho, aby s nimi do Ruska prenikal západný vplyv. Viaceré odvetvia sa už pred investíciami zvonka úplne uzatvárajú. Tento rok vo väzení skončili aj viacerí zahraniční investori. Svoju rolu v uzatváraní sa ruskej ekonomiky do seba pritom, prirodzene, zohrávajú aj sankcie a protisankcie.
Po príchode Putina sa od neho očakávali reformy, a mnohé, najmä v hospodárstve, skutočne uskutočnil. Ako je to dnes?
Heslom dňa vtedy bolo, že silná štátna moc je potrebná práve na to, aby reformy dokázala presadiť. Dnes sa už o reformách a modernizácii nehovorí. Namiesto toho zaznieva, že silná štátna moc je potrebná na udržanie stability, zabezpečenie suverenity a vzdorovanie Západu.
Aké by bolo dnes Rusko, keby si Jeľcin pred dvadsiatimi rokmi zvolil za svojho nástupcu niekoho iného, povedzme Sergeja Stepašina, ktorého Putin vystriedal v premiérskom kresle?
Ja ťažké povedať, čo by bolo keby. Po rokoch chaosu i bojov na Severnom Kaukaze existovala spoločenská objednávka presne na ten typ silného vodcu, akým sa ukázal Putin. Stepašin bol príliš slabou postavou, všetkých sa snažil zmieriť a nik sa ho nebál, sotva by tak dokázal vyhrať prezidentské voľby. Oveľa nádejnejšou alternatívou by bol Jevgenij Primakov, ktorý bol premiérom od septembra 1998 do mája 1999. Ak by sa on dostal k moci, predpokladám, že vektor smerovania Ruska by bol približne taký istý ako za Putina. Na výzvy, ako bol nástup islamistického terorizmu či rozširovanie NATO na východ, by zrejme reagoval rovnako. Pravda, Primakov, o generáciu starší ako Putin a dnes už nebohý, by vzhľadom na svoj vek nebol tak dlho pri moci, ako je súčasný šéf Kremľa.
Ako sa zmenilo Rusko za dvadsať rokov pod Putinom?
Je tu citeľný nárast vlasteneckého konsenzu. Pripojenie Krymu nadšene prijala drvivá väčšina občanov. Vektor sa otočil smerom k veľmocenskosti a antiliberalizmu. Na druhej strane vyrástlo nové pokolenie, ktoré si chaotické roky rozpadu Sovietskeho zväzu a vznik divokého kapitalizmu nepamätá, a preto ani nastolenie stability nevníma ako nejakú absolútnu hodnotu.
Je to generácia, ktorá je vďaka internetu a sociálnym sieťam oveľa viac rozhľadená a lepšie informovaná, ako boli jej rodičia, či ako sú tí, ktorí dodnes prijímajú správy iba zo štátom ovládaných televízií. Mladí sú navyše draví a nemajú strach. Sú to práve oni, ktorí teraz začali chodiť do ulíc a domáhať sa svojich práv. V priebehu istého času sa toto pokolenie stane dominantným. A štátna moc, ktorá si zvykla, že môže konať z autoritatívnych pozícií, sa s novou generáciou bude musieť naučiť viesť dialóg i ponúkať jej ústupky.