Varšavskému povstaniu sa historici venujú už 75 rokov. Objavilo sa po takom dlhom čase ešte niečo nové, čo ich prekvapilo?
Aj ja sám mám takú skúsenosť. Rozprával som sa s renomovaným vedcom, geofyzikom z poľskej akadémie vied profesorom Stanisławom Michnowským. Jeho priateľ bol členom komisie, ktorá skúmala výsledky nemeckého atómového programu. Je presvedčený, že Nemcom chýbali len dni, aby mohli použiť atómovú bombu. Stalin však odmietol pomôcť varšavským povstalcom, následkom čoho sa nedostal včas do Heidelbergu a všetky výsledky nemeckého bádania získali Američania. (V meste Heidelberg sídli Inštitút Maxa Plancka pre jadrovú fyziku, kde sa nacisti snažili vyrobiť atómovú bombu, pozn. red.) Sovieti za to možno zaplatili tým, že monopol na jadrové zbrane držali v rukách štyri roky Američania. Je to veľmi zaujímavé tvrdenie, ktoré by stálo za výskum.
Plán povstania bol jasný. Červená armáda sa prebila k Varšave a vzbúrenci rátali s jej pomocou. Sovietske jednotky však zostali stáť na druhom brehu Visly. Názory, prečo to urobili, sa dodnes líšia. Jedni Sovietov obhajujú tým, že už nemali silu na ofenzívu k poľskej metropole, iní hovoria o zrade. Aký je váš názor?
Z vojenského hľadiska by pre Sovietov bolo výhodné Varšavu spolu s povstalcami oslobodiť, pretože tadiaľ viedla najbližšia cesta k Berlínu. Lenže čo by si potom Stalin počal s poľskou vládou? Musel by ju zlikvidovať alebo odvliecť na Sibír. Preto preňho bolo ľahšie nechať Varšavu vykrvácať – čím menej poľských oddielov prežije, tým lepšie. Prevažná väčšina Domácej armády (Armia Krajowa) bola totiž nielen protinacistická, ale aj antikomunistická. Sovieti pritom mohli pomôcť. Mali veľkú prevahu. Pred bránami Varšavy mali takmer milión vojakov, 3 000 tankov, 15-tisíc diel, asi 1 500 raketometov a 3 500 lietadiel, a to už pár dní pred vypuknutím povstania.
Stačilo by to na vyhnanie Nemcov z mesta?
Nemci mali počas povstania také veľké straty (26-tisíc mŕtvych, zranených a nezvestných), že sa naozaj báli, aby Sovieti nezaútočili. Veď už pár sovietskych stíhačiek spôsobil takú paniku na nemeckom letisku vo varšavskom Okęcie, že ho Nemci chceli evakuovať. Sovieti však nezaútočili ani na tých 12 nemeckých bombardérov, čo tam vtedy našli! V polovici septembra boli už nemecké jednotky na pravom brehu Visly zničené, ale Sovieti nasadzovali len poľské oddiely – bez toho, aby ich podporili. NKVD navyše už v septembri na pravom brehu rieky organizovala popravy „banditov“ z Armie Krajowej.
Je zrejmé, že pri Varšavskom povstaní viac ako vojenské ciele zavážila politika.
Povstanie bolo obeťou veľkej politiky. Najmä americký prezident Roosevelt svojich poľských spojencov nepochybne zradil. Už na konferenciách v Casablance a Teheráne Poľsko „predal“ Stalinovi. Churchill napríklad Američanov žiadal, aby povstaniu väčšmi pomohli, no Roosevelt odmietol poslať viac bombardérov, aby si nepokazil vzťahy so ZSSR. Preto Američania vyslali len jednu misiu na pomoc Varšave. Roosevelt ani neprotestoval, keď Stalin presunul hranice Poľska ďalej na západ. Robil to však tajne, aby nestratil voličské hlasy Poliakov v Amerike.
O niečo neskôr ako vo Varšave vypuklo u nás SNP. Tu sa však – na rozdiel od Poliakov – demokratické a komunistické odbojové skupiny spojili, takže ich podporovala Moskva i Londýn. Nespravili organizátori Varšavského povstania chybu práve v tom, že vynechali Stalina?
Ale oni Stalina nevynechali. Poľská Domáca armáda predsa spolu s Červenou armádou oslobodila mnohé mestá ako Vilnius, Ľvov či Lublin. Problém bol, že NKVD neskôr veľa poľských vojakov zavraždila alebo poslala do gulagu. Stalin chcel v Poľsku jednoducho prevziať moc a poľskí vlastenci mu v tom prekážali.
Nemci proti povstaniu najprv krvavo zakročili, keď brutálne masakrovali aj tisíce civilných obyvateľov. Ku koncu však zmenili prístup. Prečo ten obrat?
Dôvodov je viac. Napríklad problémy s muníciou. Po masakre v mestskej časti Wola, kde Nemci začiatkom augusta povraždili asi 50-tisíc ľudí, už generál SS Heinz Reinefahrt nemohol nariadiť ďalšie popravy, lebo mal „menej streliva ako ľudí“. Neskôr preto strieľali už len „podozrivých“ mužov, kým ženy a deti posielali do koncentračných alebo pracovných táborov. Okrem toho tam bol i tlak Spojencov. Američania a Briti pohrozili, že s nemeckými vojnovými zajatcami budú zaobchádzať podobne. Preto sa príslušníci Domácej armády koncom septembra, po dvoch mesiacoch bojov, konečne dočkali, že ich Nemci brali ako vojakov, a nie „poľských banditov“. A dôvodom mohol byť aj strach z následkov. Predsa len, vojna sa končila a za vojnové zločiny by ich mohli potrestať.
Mnohí ľudia si Varšavské povstanie spájajú s filmom Kanály (1957), ktorý nakrútil slávny poľský režisér Andrzej Wajda. Naozaj vtedy kanalizácia zohrala takú významnú úlohu?
Rozhodne. Napríklad len z varšavského Starého Mesta tak evakuovali vyše 4 000 povstalcov a tisíce civilistov, aj zranených. Bola to jediná cesta, ako sa dostať do iných častí mesta. Všetky mestské časti Nemci totiž obkľúčili, neexistoval iný spôsob, ako ujsť. Povstalci sa najprv pokúsili Staré Mesto a centrum prepojiť tým, že prelomia nemecké pozície. Keď ich však pri tom asi 500 padlo, bolo jasné, že sa jednotky dajú evakuovať iba cez kanály.
Okrem Poliakov bojovali vo Varšavskom povstaní aj stovky cudzincov najmenej z 15 krajín, medzi nimi aj Slováci. Čo o nich viete povedať?
Slováci pôsobili v mestskej časti Czerniaków, teda v jednej z tých oblastí, kde došlo k najťažším bojom. Czerniaków bol pri tom takmer celkom zničený. Išlo o Slovákov, ktorí predtým žili vo Varšave. Založili si organizáciu Slovenský národný výbor (Słowacki Komitet Narodowy) a ten spolupracoval s Domácou armádou. Niektorí prišli aj z maďarských oddielov. Mali vysoké straty. Slovenská jednotka tri dni bránila pozície na czerniakowskom ostrohu – to ukazuje, že boli veľmi statoční. Postavenie mali v ulici, kde sa nachádzal vstup do kanalizácie, pomocou ktorej sa povstalci evakuovali. Bojovali tak dlho, kým sa dalo. Iba deväť Slovákov z tej čaty prežilo a dostalo sa na pravý breh rieky. V slovenskej čate bojovali aj Poliaci, Gruzínci, Maďari a jeden český vojak.
Veliteľom tej 535. čaty bol slovenský poručík Miroslav Iringh, po ktorom v Czerniakowe pomenovali námestie.
Získal najvyššie vojenské vyznamenanie – Virtuti Militari – za vynikajúce zásluhy v boji – a Kríž chrabrosti. Pred vojnou pracoval v Poľsku ako novinár a počas povstania aj fotil boje. Za to, že bol súčasťou Domácej armády, musel po vojne čeliť represiám. V Múzeu varšavského povstania dnes vystavujeme jeho fotografiu spolu s páskou 535. čaty, ktorú jej vojaci nosili na ramene.
Hovorili sme už o SNP. Napriek tomu, že toto povstanie bolo väčšie ako to vo Varšave, v európskej či svetovej historiografii je – na rozdiel od Varšavského – takmer neznáme. Čím to je?
Slovenské národné povstanie by určite malo zohrávať väčšiu úlohu v literatúre a európskej tlači. Nie som si však istý, či je Varšavské povstanie skutočne také známe. Dosť často si ho pletú s povstaním vo varšavskom gete z roku 1943, hlavne ľudia v USA, Izraeli a vo Veľkej Británii, ale aj všeobecne na Západe. Milióny ľudí vo svete si zase myslia, že Francúzi mali väčšie povstanie ako Poliaci, čo je, prirodzene, nezmysel. Nazdávam sa, že Slovensko, ako aj Poľsko doplácajú na nedostatok informácií o našej časti Európy. Historici zo Západu veľmi zriedka poznajú dejiny týchto európskych končín.