Laskerová-Wallfischová má za sebou stretnutia s tisíckami mladých ľudí. „Rozprávajte sa spolu pred tým, ako jeden druhého zabijete. Zájdite spolu na kávu. Oslavujte vašu rozmanitosť,“ prízvukovala im potrebu dialógu na jednej diskusii.
Z fabriky do väzenia
Narodila sa v Breslau, keď toto mesto ešte patrilo Nemecku (od roku 1945 je to poľský Vroclav). Prvý prejav antisemitizmu zažila v období, keď sa Adolf Hitler dostal k moci. Mala ešte len osem rokov. „Išla som v škole umyť tabuľu, keď jeden spolužiak zakričal, aby Židovke nepodali špongiu. Potom deti na mňa na ulici pokrikovali, že som špinavá Židovka," uviedla v spomienkach pre britský Ústav pamäti holokaustu.
V apríli 1942 nacisti odvliekli jej rodičov, už ich nikdy nevidela. Matku a otca zabili niekde za Lublinom. Keď po skončení vojny pátrala v archívoch, zistila, ako Nemci popravovali Židov v okolí tohto mesta. „Obete si museli vykopať vlastný hrob, vyzliecť sa donaha a potom ich zastrelili,“ napísala.
Trvalo mi päťdesiat rokov, kým som o tom začala rozprávať.Anita Laskerová-Wallfischová, bývalá väzenkyňa v nacistických koncentrákoch
Spolu so sestrou zostala v Breslau; nezatkli ich, lebo boli užitočná pracovná sila. Dievčatá, ktoré začali bývať v sirotinci, robili v papierenskom závode, kde fungovala aj tlačiareň. Vo fabrike sa mladá Anita spoznala s francúzskymi zajatcami, ktorí rovnako ako ony dve vykonávali nútené práce. Vyrábala im falošné doklady, aby sa mohli pokúsiť utiecť. „Nikdy som sa nedokázala zmieriť s tým, že by som mala byť zavraždená za to, že som sa narodila, a tak som sa rozhodla, že poskytnem Nemcom lepší dôvod, aby ma zabili,“ ozrejmila, prečo Francúzom pomáhala.
Mala zakázané rozprávať sa s nimi, ale naučili sa spolu dorozumievať posunkami. Falošné papiere im tajne nechávala na toaletách. Išlo o doklady vystavené pre francúzskych civilných pracovníkov, ktorým Nemci občas umožnili na krátky čas odísť. Jedného dňa zrazu začala mať strach, že ju môžu odhaliť. S falošnými dokladmi v júni 1943 spolu so sestrou dúfali, že sa im podarí utiecť z Nemecka. Ďaleko však nezašli. Zatkli ich už ako podozrivé osoby na železničnej stanicu v Breslau.
Cesta do pekla
Obe obžalovali z pomoci zajatcom, niekoľko mesiacov strávili vo väzení. Laskerová-Wallfischová pripomína, že to bolo vlastne šťastie v nešťastí. Nemci sa pozerali na to, že spáchali zločin, nie na to, že sa „previnili“ tým, že sú Židovky. Pobyt za mrežami ich načas uchránil pred deportáciami do nacistických koncentrákov.
Neskôr však prišiel rad aj na obe sestry. Do Auschwitzu ich odvliekli po piatich mesiacoch, čo žili za mrežami. „Našťastie nás úradne neregistrovali ako Židovky, ale stále ako kriminálničky,“ citovala Laskerovú-Wallfischovú stanica Deutsche Welle. Keď sa jej dozorcovia pýtali, čo vie robiť, povedala, že ovláda hru na violončelo. „Nepochybne som v Auschwitzi zostala takmer rok nažive preto, že som potom muzicírovala v táborovom orchestri,“ zdôraznila v spomienkach. Talent zdedila po matke, ktorá hrávala na tento hudobný nástroj (otec bol právnik).
Orchester vo fabrike na smrť plnil dva účely. „Ráno a večer sme hrávali pochody. Vždy, keď väzni odchádzali na otrocké práce a vracali sa do barakov v lágri. V nedeľu sme vždy hrali pre esesákov. A tiež vtedy, keď po vraždení v plynových komorách mali nacisti chuť vypočuť si trochu hudby,“ opísala strašný režim v Auschwitzi.
Pred postupujúcou Červenou armádou ju Nemci spolu s tisíckami väzňov presunuli do koncentráku Bergen-Belsen. Slobody sa dočkala 15. apríla 1945, keď do tábora vošli britské tanky. V marci 1946 odišla žiť natrvalo do Anglicka, kde sa uchytila ako violončelistka.
